Hornojasenská dolina: behom, snehom, okresom

Perfektne fungujúci Murphyho zákon priniesol po predčasnej jari studený front presne pred prvým marcovým víkendom. Čiže po krásnych a teplých pracovných dňoch sobota veterná, studená, všetko zamrznuté na kosť, alebo skôr na čistý ľad. A navyše prikryté centimetrom prašanu, ktorý parádne maskoval žraloky a iné zákernosti, ktoré predošlé odmäky vyplavili "na hladinu". Takže vôbec sa mi nechcelo trepať lyže niekam, kde ich budem musieť najskôr hodinu vynášať a potom budem nimi po ľade škrípať. A všetky vnútrookresné šliapacie lokality budú aj tak isto preľudnené. Do ticha lesa sa mi zažiadalo - a bez záťaží. Tak mi oko na mape padlo na lesné cesty na konci Jasenskej doliny veľkofatranskej, pod Lyscom. Keďže dolina je presnejšie Hornojasenská, tak začiatok symbolický, z Horného Jasena. Pekne okolo sochy pána Jessenia a potom epickejšie okolo miestneho „družstevného vleku“. Smerom do peknej, pestrej, strakatej, kopcovitej krajinky podhoria Veľkej Fatry, najprv po cezpoľných asfaltkách vhodných na rozklus.

Úvod je tu slušne do kopca, cestou sa otvárajú výhľady na kotlinu, len sa treba za nimi obzerať. Vpredu pichá do očí nízke ranné slnko, krajina iskrivá, pocukrovaná. Na Mažiarkach už pod nohami mäkšie. Cestou ešte dávam pár krátkych odbočiek za lepšími výhľadmi, potom už ponor do lesa a traverzová lesná cesta, lemovaná pokrútenými bučiskami. To už som na modrej značke smerom na veľkofatranský hrebeň, ale až tam zájsť nemienim. Otáčam to na Kečke, keď si ešte predtým dávam ďalšiu odbočku na zarastený vrcholček Tisové, lebo vidím chodníček. S výškou pribúda sneh, miestami sa na lúkach mimo cesty aj zaborím, ale väčšinou ma ten betón dobre nesie. Sprava na moje kroky dozerá Lysec:

Z Kečky po vlastných stopách nazad na zvážnicu a na križovatke vymieňam modrú turistickú za cykloznačku. Zároveň aj zmrznutý podklad za čoraz blatnatejší, ako klesám do doliny a ráno prechádza do dňa. Ale onedlho už čistím dezén v pribúdajúcom snehu, lebo sa preklápam do protiľahlého, severného svahu a popri potoku stúpam pod Ostredok. Aj tu je cesta použiteľná, ale keď sa otočí okolo chaty na lúke a po chvíli skončí na okraji lesa, brodiť sa ďalej hore lúkami, to už sa mi nechce.

Tak zas nazad po vlastných stopách, na začiatok s panorámou skoro celej Jasenskej doliny. Nezbieham až dole na jej dno, odbočujem doľava – severným traverzom Lysca vedie stará, momentálne nepoužívaná zvážnica. V lete asi poriadne zarastená, v zime poriadne zapadaná, ale teraz taká znesiteľná. Zamrznuté lístie našuchorené mrazom, tak je na došľap mäkkučká. Najskôr trochu do kopca, potom dlho z kopca, aj zopár preliezok, prudká zákruta na záver a už len dilema, kade a ako preskočiť potok.

Zadarilo sa bez mokrých nôh, nasleduje oddychová etapa dole dolinovou asfaltkou až k lyžiarskemu stredisku. Väčšina cesty = čistý ľad. Ale darí sa mi neľahnúť, aj zákrutu okolo rampy vybrať. Potom dole, už na slnku pri vlekoch, odbočujem do posledného stúpania - doprava, do dolinky s chatami. Za poslednou trochu improvizujem lesom popri potoku, ale nachádzam chodník vedúci hore na lúky a o chvíľu už sa pozerám na ten štartový družstevný vlek zhora. Nad ním poletujú v severnom vetre poštolky a paraglajdisti. Ja už len dole do dediny, po takmer suchých lúkach, uzatváram okruh. No, kilometricky ani časovo to nemalo na virtuálnu Kysuckú stovku, ktorá akurát bežala, ale na prvé rozhýbanie do ultrasezóny mi tie štyri hodiny hopsoklusu stačili až - až. Telo príjemne unavené, tak hádam zvládne nabudúce už aj niečo dlhšie.

Rišo Pouš