Kľak malofatranský a okruh okolo Vrícka

Tento kopec je jeden z najkrajších na Slovensku, ale aj jeden z najnavštevovanejších, veď z Vrícka, ale najmä z Fačkovského sedla je to doslova „na skok“. Z Vrícka sa dá spraviť aj pohodlný celodenný okruh s nádhernými pohľadmi na všetky sveta strany a s Kľakom ako s „čerešničkou na torte“. Dá sa stihnúť za 9 hodín bez naháňania, treba len využiť dva neznačkované chodníky (na mape vo fotogalérii sú vyznačené). Ten na začiatku kvôli odstráneniu zachádzky po asfalte do Vríckeho sedla. Druhý na konci túry na zostup z hrebeňa nazad do Vrícka.

Od zastávky Vrícko – stred sa vraciame kúsok dolu dedinou a odbočujeme doprava (na juh), na cestu medzi cintorínom a areálom charitného domu. Cesta stúpa popri potoku, mení sa na zarastený chodník a ten sa po chvíli stráca. Smer je ale jasný – stále rovno hore. Pokračujeme popri potoku, čoraz hustejším lesom a čoraz strmším svahom. Na hrebeni natrafíme na starý kríž a zvážnicu. Z nej sa po chvíli odpája doprava klesajúci chodník, ktorý nás už pohodlne dovedie na červenú značku Cesty hrdinov SNP – ďalej už to bude jednoduché.

Cesta hrdinov SNP medzi Vríckym a Fačkovským sedlom vedie najprv strmo hore hustým lesom, ale väčšinou po nádherných lúkach, sklonených na juh, s čiastočnými výhľadmi na pohorie Žiar a Hornú Nitru. Škoda len, že počas pekných víkendov sa tu preháňajú stáda škodnej na motorkách. Chvíľu potom, ako pomedzi kríky prvý raz zazrieme zjazdovky Fačkovského sedla, pripájame sa na žltú značku do Reváňskeho sedla. Chodník vedie najprv širokým priesekom, ale väčšinou strmo lesom, aj pár serpentín sa nájde. V medzerách medzi stromami už pózuje Kľak. Z Reváňskeho sedla sa oplatí vybehnúť na samotný Reváň (ani nie 5 minút) – značka kruhovej vyhliadky na mape neklame. Po návrate do sedla pokračujeme pohodovým hore-dolu lesným chodníkom, na Kľak je to asi 30 minút. Pod prvými bralami sa napájame na zelenú značku z Vrícka a míňame plošinku s vyblednutou fotkou chaty, o ktorej sa mi ako naprotiveň nepodarilo doteraz nič bližšie zistiť. Vrcholová plošina býva za pekného počasia plná ľudí. Teraz, koncom októbra, je už na piknikovanie a opaľovanie predsa len trochu chladno, aj keď v závetrí sa posedieť dá. Pohľady letia doďaleka, ale hlavne severnými smermi – na druhej strane už zavadzia nízke slnko.

Na Kľaku začína červená hrebeňovka Lúčanskej Malej Fatry. Po nej hopkavo zliezame na dlhý zalesnený hrebeň, smer severovýchod. Niekde vpravo pod nami v lese hopká z kopca aj známy Kľacký vodopád, s ním sa dnes ale nestretneme. Zato si vychutnávame niekoľko skalných vyhliadok na hrebeni, medzi ktorými dominuje Ostrá Skala (1220m). Z nej do Vríčanského sedla (950m) je to asi najmenej príjemný úsek túry - prudké klesanie po spádnici, kde si zas vychutnávame boj s gravitáciou. Na blate a lístí často brzdíme o stromy a trčiace kamene. Zo sedla je to už zas pohodové po lesnej zvážnici, ktorá nás asi po pol hodinke vypľuje na pasienky pod nenápadným, ale presne pomenovaným masívom Skaliek. Tu sa znovu otvárajú pohľady na dolinu s Vríckom. Na východe dominuje Zniev, na západe Kľak. Slnko zapadá, vydávame sa teda hľadať zostupový chodník do sedla Huba. Ten nenápadne odbočuje z hrebeňovky pár sto metrov od vrcholu Skaliek a neomylne nás vedie do širokého prieseku, vysadeného mladými stromkami. Sedlo s cestou aj Dutú Skalu nad ním vidíme ako na dlani, takže už nezablúdime. Pomaly sa ponárame do hustnúcej tmy v doline, smerom k svetlám večerného Vrícka.

Rišo Pouš