Krivánska Malá Fatra: južný traverz ultraštýlom

Dohodli sme sa s Majom voľakedy dááávno, že by sa patrilo ukončiť sezónu dajakým pekným pobehom. Ale vpadol do toho lockdown, zákaz vyliezť mimo okres a obmedzenia s tým všetkým súvisiace. Skoro sme to zrušili, ale na poslednú chvíľu mi napadlo, že som vlastne chcel spraviť gpx k tej bajkovej trase, čo som bol vlani na jeseň ešte bez chytrých hodiniek ( ten článok je tu ). Na bajku to už túto jeseň nevyšlo, ale parametrami by to presne pasovalo do našich predstáv. Takže je to jasné, ideme na to! Síce sa akurát poriadne zopsulo počasie, vyššie aj prvý sneh napadol, ale aspoň to bude po tých hrboľatých zvážniciach príjemnejšie pobehovanie. Lebo veľkú krajinársku estetiku tam nezažijeme, veď aj z fotiek to vidno. Ozaj samé zvážnice. Keďže mapa na Strave nie je veľmi podrobná, pre predstavu poslúžili lepšie MAPY.CZ:

Takže začína posledný novembrový víkend – vlhkým, studeným príšerím o 6:30 na vrútockej stanici, kde zapínam hodinky. Aspoň že v noci prestalo pršať a do večera to má vydržať. O hodinu mám byť v Turanoch na moste, kde sa pripojí Majo, mal by som mať dosť času. Trochu ma zdržia rampy, trochu sa zablatím na ceste do Sučian, potom už príjemná tráva po hrádzi derivačného kanála do Turian. V závere aj trochu „kopem do vrtule“, lebo sa mi zdá, že nestíham, ale ako sa blížim k mostu, sprava sa blíži aj žiarivo žltá postavička. Dokonalé načasovanie!

Do Krpelian je to stále príjemné, po tráve, po hrádzi. Potom asfalty preložené krátkym cezpoľným behom, lebo cesta cez oranisko nad Ratkovom tentokrát nie je veľmi presvedčivo vyjazdená. Dočasne sa nám trochu ťažšie dvíhajú nohy, ale na lúke pred Šútovom to opadá. V Krpeľanoch Nová krčma zavretá, v Šútove Stará krčma tiež, tak nestojíme, aj keď „nemáme zpoždění“. Za poslednými domami Šútova nakluskávame do asi najprudšieho úseku celej trasy, čo je ale vlastne nepodstatné, lebo je to len krátka časť cesty. Potom už lúky nad dedinou, napojenie na asfaltku z Trusalovej a povinné fotenie smerovníka na Zajacovej. Vchádzame do NP a chystáme sa spáchať strašný zločin, lebo odteraz takmer až do konca pôjdeme mimo značených chodníkov. Snáď nás na tých zvážniciach žiadne auto nezrazí.

Hneď na úvod tie krásne, nové eurofondové serpentíny – do kopca po asfalte, z kopca do doliny Studenec vymakaná šotolina – takže netreba sa pozerať pod nohy, je tu priestor na obdivovanie prírodných krás (odhodené pneumatiky, dopravné značky, odparkované traktory...). Proste národný park ako má byť! Zo Šútova hore je to asi najdlhšie stúpanie na trase (6 km), ale až na ten strmší úvod nad dedinou sú sklony príjemné, veď zvážnicové, vyklusávacie, vykecávacie. A objavujú sa prvé náznaky prvého snehu.

Dole lízneme lúky nad Trusalovou a posledné chatky - začíname druhé dlhšie stúpanie (asi päťkilometrové) pod Veľkú Kráľovú. Plynulá, široká zvážnica, dá sa ísť bok po boku a rozoberať témy od výmyslu sveta, Rýchlo to ubieha, ale jednou z tém začínajú byť aj tuhnúce nohy. Pripisujeme to zime – hore je mierne pod nulou, pod nohami to príjemne chrumká a vrždí. Blížime sa na druhý najvyšší bod dnešného výletu (980 m) a vďaka rúbaniskám máme aj výhľady do podhoria. Už dlhšie, veď národný park... Tipujem, že k našim stopám pribudli v čerstvom snehu aj vlčie, ale potom sa pridávajú aj stopy pneumatík a nejakých solídnych bagandží, tak to asi nebol vlk :-) V klesaní križujeme na Drgovej modrú značku (zo Sučian na Malý Kriváň) a onedlho nastupujeme do tretieho stúpania, od konca asfaltky v Sučianskej doline.

Toto stúpanie nie je dlhé ani prudké, striedajú ho aj klesavé úseky, pod nohami je príjemne – bielo a mäkko, napriek tomu mi to celé prestáva chutiť. Teda hlave to chutí stále, no telo z nepochopiteľných dôvodov stále viac štrajkuje. Nohy začínajú seriózne bolieť, ale čo je horšie, cítim, ako zo mňa odchádza všetka energia. Ale veď baterky dobíjam pravidelne a osvedčeným spôsobom! A natrénované mám túto jeseň toľko, že takýto výlet musí byť pre mňa lahôdka. Nerozumiem, ale kašľať na to - kríza príde a odíde. Akurát, že začínam zdržovať – najhoršie sa mi ide z kopca. Vatové nohy nedokážu vyrovnávať nerovnosti, došľapy začínajú bolieť tiež, periférne videnie sa zužuje... Hrôza toto! Ale aspoň oblaky sa trhajú, sem – tam slnko preblikne a cez „potrhané“ lesy sa otvárajú výhľady do Turca.

Pretíname ďalšiu značku – tentokrát známu zelenú, ktorá vedie na chatu pod Kľačianskou Magurou. A stretáme jediných iných dnešných ľudí okrem seba - na mieste, kde začíname posledné väčšie stúpanie, smerom na najvyšší bod výletu. Z predposledných síl si nadbieham, lebo si chcem spraviť titulnú fotku podobnú tej z bajkového článku. Aj sa mi darí ju nezaostriť, tak fakt bude podobná :-) No, preženiem ju vo Photoshope nejakými filtrami.

Tak teda dupeme do kopca, v ústrety Kýčere, ktorú musíme obísť. Žiadna skratka do Príslopu nebude, napriek mrtvóze mám na mysli zámer vyrobiť gpx presne podľa bajkovej trasy. Napriek holorubom naokolo je krajina stále krajšie biela, no aspoň to. A vôbec nefúka, počasie na takýto pobeh priam ideálne. A keď tú Kýčeru obídeme, aj Suchý sa krásne ukáže – z toho jediného miesta, z ktorého sa vždy ukazuje.

V Príslope sa preklápame na sever do Hoskory a ja sa začínam trochu desiť toho dlhého zostupu dole k Váhu. Lebo pod snehom (a nižšie pod bukovým lístím) neveľmi vidno, do čoho stúpam. Hrozne zle sa mi ide, Majo mi uteká. Ešte že na križovatkách musí čakať, nepozná to tu, hehe. Nakoniec sa ale úspešne vynárame na asfalte v ústí doliny, pri osade Jánošíkovo.

A to je zase výzva iného typu – nekonečné asfalty až do Vrútok. V mojom stave by to bolo bez spoločnosti utrpenie poriadne, vo dvojici to našťastie ubieha lepšie. Taže do Maja tlačím kaleráby, ako som tu kedysi trénoval na maratón a kde tu mal Miro Vanko nakreslené kilometre. Maja to samozrejme prestáva baviť počúvať, tak sa na Lipovci odpája a popri kanáli že si uzavrie okruh smerom do Turian – konečne sa môže normálne rozbehnúť :-) Tak posledné asi tri kiláky sa šuchtám sám a je to teda poriadne tragický pohľad. Ale všetko má svoj koniec a táto ultrasezóna má ten svoj na námestí pred MsÚ vo Vrútkach. Lebo keď už vyrábam gpx pre bajkerov, tu je parkovisko a pre tých elektrifikovaných aj nabíjačka, takže cieľ vhodnejší ako stanica:

Nakoniec to teda bolo parametrami celkom slušné, len keby to telo poslúchalo: niečo cez 60 km a 1700 výškových za osem hodín. Ale najmä sme tú ultrasezónnu derniéru asi stihli len tak – tak. Podľa predpovede sa totiž zdá, že budúci víkend už to bude skôr na chlpaté lyže. Isto aspoň na kameňačky, hurá!

Rišo Pouš