Martinské hole po zvážniciach: prvý výšľap sezóny na istotu, na pohodu.

Matička príroda neočakávane nadelila prášku v polovici decembra. Asi budem kopírovať pocity mnohých, ktorí, sediac v práci, cez pracovný týždeň len slintali nad modro-bielymi fotkami provokatérov: Kubínka, Chleb, Martinky, Limba, Krížna... Známe, prefláknuté lokality porýľované, a vraj nikto nič neškrtol pri zjazde, no na šľaktrafenie! Ale prišiel víkend a... Samozrejme s ním teplý front. Ráno sivota, hrebene zadekované. Chvalabohu pod nulou, to je základ, ide sa.

Na začiatok niečo ľahké na rozchodenie, blízko domova, žeby bol naporúdzi rýchly únikový variant, keby dáky otlak... Na Martinky sa isto davy štverajú zo Strání po serpentínach (dá sa vraj už skoro od mostíka), tak budem originálnejší a dám to po zvážniciach bokom pod delo. Takže len z Vrútok emhádečkou pod horu a kúsok peši po lúkach.

Na konečnej pri kempe ledva poprašok, nad „rampou“ by sa už dalo, ale do lyží skáčem ešte o kus vyššie. Predsa je tá cesta na môj vkus príliš hrboľatá. Potom už komfort, aj stopa po offroade poslúži ako základ pre tú moju. Bežkári už svoju majú, aj fatbajkeri sa preháňajú, no všeobecná radosť vládne.

Dve skratky pod delom sa napájam na serpentíny, tam už je udupaných takých 20 cm a premávka fičí oboma smermi. Až po asfaltku to ide parádne aj po skratkách. Len od cesty priamo k sedačke (vrchom) to ešte nejde, snehu málo v bukovej mladine a v lese všeobecne - aj tu hore. Treba to obísť po ceste.

Cesta v pohode, v stredisku syčia delá a kvíka ratrak. Vychádzam zo spodnej vrstvy mrakov do čistej medzivrstvy, zhora od rotundy vidno doďaleka. Malý pokus o zmenu smeru do voľného terénu, ale je to samozrejme bez základu, prepadák do jafúr.

Tak sa poslušne vraciam k rotunde. Poza vysielač, predierať sa kosovkou smerom k Minčolu, to sa mi nechce, tak pekne na Veľkú lúku k malému vysielaču a kosovkou po pás na Vidlicu. Hrebeňofka samozrejme preleštená, ľudkovia tiahnu až na Veterné, tak z vďačnosti za dobrú stopu idem nejakú ťahať tiež, smer Humience. Neprepadáva sa to nejako strašne, ale o chvíľu z doliny vylezie mlieko plnotučné, ledva triafam od stĺpika k stĺpiku. A aj čas pokročil, tak sa len pomotám, poprepadávam medzi stromami a davaj nazad. Zas až k rotunde.

Ako odmenu si na zjazdovke nachádzam nepočmáraný fliačik prachu na pár oblúkov, a potom už spokojný rýpem dole. Po zjazdovkách, popri ceste, po serpentínach pod delo (už slušne, žiadne skratky) a po vlastných stopách po zvážnici.

No a pretože som po desiatich rokoch degradoval moje šmýkadlá na „kameňačky“ (doma v kúte už sa škeria nové), nemám moc výčitky. Rešpekt ešte trochu hej, predsa len ich mám stále rád :-) Ale na lyžiach schádzam až k rampe. Tých pár škrtnutí na zjazvenej sklznici ani nevidno. A nižšie mám šťastie, akurát prichádza autobus, takže fajn začiatok, prvých 1000 výškových. Už len aby to vydržalo...

Rišo Pouš