Martinské hole - skialpová krajina za vysielačom

Prebiehajúca "mohutná personálna finančná kríza" ma donútila druhú marcovú nedeľu zvoliť ekonomický variant trávenia víkendu: žiadne Tatry, stačia domáce a teda na dopravu bližšie Fatry. Tak som sa bol poobzerať nad lesom, čo nám nechal orkán Xaver na Martinkách. Snobsky som sa dal vyviezť autom, lebo v lese v nižších nadmorských výškach to už začínalo vyzerať dosť tragicky – všelijaké drevené potvory začínali na husto spod snehu vyliezať. Takže taký neskorý aktuálik je toto, pozliepaný z dvoch víkendov po sebe.

Pomotal som sa len po holiach okolo vysielača, kde som tušil dobrú lyžbu v čerstvom snehu a nesklamal som sa. Najlepšie na tom boli južne orientované svahy, ráno s parádnym ľahučkým prašanom - od pár cenťákov tesne pod hrebeňom až po pol metra dole medzi stromami. Ale hrúbka  vrstvy sa veľmi menila podľa toho, ako si ju vietor zmyslel naukladať, takže bolo treba dávať pozor na ľadové bubny, skryté niekedy len kúsok pod zdanlivo rovným povrchom. Obzrel som aj muldu, klesajúcu od sedla Pod Krížavou na východ, ale na fotke vidieť v nej veľké diery až do potoka, dno je v najstrmších pasážach nelyžovateľné – na túto ročnú dobu je tam málo snehu. Okolo jedenástej už na strmých jv svahoch na turčianskej strane začal sneh namokať a oťažievať, tak som sa presunul na západnú stranu. Tam medzi zelenou a modrou značkou, ktoré zostupujú na rajeckú stranu, leží veľký amfiteáter záveru Stránskej doliny s viacerými muldami, kde sa dalo vyblázniť v sérii krátkych zjazdov v prachu a výšľapov po tvrdom snehu. Dná v muldách boli pekne vysnežené, severné svahy tvrdé, ale nie ľadové, aj na nich sa dalo. Na južných svahoch sa ale aj tu po obede robila kôrka.

Ten prach ležal na starom ľadovom podklade, preto sa najhoršie stúpali strmé svahy, kde sa to pri kľučkovaní v traverzoch pod lyžami zosúvalo a bolo treba poriadne zasekávať hrany. Vyzeralo to na poslednú prašanovú lyžovačka tejto sezóny, aspoň na Holiach. Slnko už má silu, aj keď bolo celý deň hlboko pod nulou.

P.S. Presne o týždeň to už bolo sadnuté, stvrdnuté, nafúkané do "šindľov" a ľadové dosky sa striedali s naviatymi vankúšmi, miestami sa to pod lyžami aj prepadlo. Takže plynulý oblúk sa dal spraviť tak jeden - dva, úplne dole medzi stromami. Tak som sa len prešiel na juh na Humience a po ceste som hľadal nejaké použiteľné svahy, ale nič. Vyzeralo to všetko pekne, ale iba z diaľky. Ale hrebeň je ideálny na dlhšie prechody!

Rišo Pouš