Na pásoch užitočne: monitoring šeliem v Malej Fatre

Správa NP Malá Fatra a Fatranský spolok zorganizovali na sobotu 21.1. druhý ročník zimného monitoringu veľkých šeliem – vlka, rysa, medveďa a keby sa vraj zadarilo, aj mačky divej. Akcia sa úspešne rozbieha, na začiatku oslovila okolo 20 ľudí, vlani asi 40 a teraz už viac ako 70. Dokopy to vydalo na zhruba 340km nachodených trás v lesoch a podhorí národného parku, vrátane okolia Šípu.

Všetko začalo v podstate už v piatok večer na správe vo Varíne, prednáškami, fasovaním máp, nádobiek na vzorky, a chrumkami a chlebíčkami :-) Veľa ľudí tam aj prespalo, ostatní sa rozliezli domov a v sobotu ráno o ôsmej „rojnica obkľúčila“ národný park a vyrazila prečesávať jeho lesy. VIAC TU

Nafasoval som zelenú značku z Kľačian na chatu pod Magurou, plus zvážnicu pod chatou smerom na východ, ešte asi kilometer. Vyššie pod Suchý vraj už netreba ísť. Lenže táto značka je veľmi frekventovaná, navyše koľkí sem chodia so psami...  To už by som musel byť poriadny indián, aby som v tej zmäti stôp niečo rozoznal. Navyše suchý, sypký, hlboký sneh, no nič moc podmienky...

Ale aspoň krásne slnečno, jemne pod nulou aj okolo obeda, tak čo s načatým dňom? Treba ísť tam, kde sa nejaká tá šelma zubatá dá ľahšie rozoznať! Takže zvážnice. Ešte cestou hore prvá odbočka, hneď z dolného okraja lúky, doprava do záveru Kľačianskej doliny, a ešte kúsok ďalej k posedu na zákrute. A tam: z doliny po hrebienku sa ťahá skialpová stopa! Nooo, toto možno využijem...

Tak nazad, kúsok hore po mojej zelenej značke a pod Bukovinkou pre zmenu doľava, pod bývalú zjazdovku „Galeje“. Odtiaľ hore k chate, čaká ma finálny zvážnicový traverz na východ. Na konci zvážnice mi ide zdola oproti známa stopa, tak jej idem naproti tiež. Dole po peknom hrebienku a o chvíľu som pri posede, kde som sa nedávno otáčal.

Pridelená trasa vybavená, aj s prídavkami, čo ďalej? Od posedu zvážnica pokračuje, až do Sučianskej doliny, tak sa šmýkam, pohodlne po ligotavej námraze, prevažne jemne z kopca. Stôp milión, ale samé jelene, sem tam srnky, párkrát sa mihnú líščie labky. Tu v nedotknutom snehu sa dajú stopy aspoň lepšie rozoznať.

Pár výhľadov na biely krivánsky hrebeň, ale keď je to už príliš monotónne, skúšam zmenu prostredia. Takže kus nazad, skratkou smerom do ústia Sučianskej doliny a popod les, po lúkach nazad do Kľačian. V lese je hlboký sneh, vysoká je lenivá sa tam brodiť - bude dole na lúkach a s ňou možno aj jej predátori, no nie?

No, vysoká tam je, teda aspoň jej stopy, ale to je tak všetko. Aha, ešte kopy bobkov, aj kľučkovať treba, aby som nenaimpregnoval pásy nesprávnou hmotou. Jediné „zubaté“ stopy sú od poľovníckych psov a zimných pneumatík. Až nad dedinou, sto metrov od cieľa, črieda jeleňov z blízkeho horizontu na mňa kuká...

Takže som nič nenašiel, len dve líščie oné... Ale aspoň som sa dobre prešiel, niečo sa naučil a snažil som sa byť užitočný. Možno v lete sa viac zadarí. Teraz vraj niekomu zo stopárov cez cestu prebehol vlk - to je ako výhra v lotérii, nie?

Rišo Pouš