Od Vepra k Vepru - deň štvrtý, jarmočný

Kukáme z okienka drevenice – útulne pod Klenovským Veprom. Po predchádzajúcich dvoch nociach na tvrdom podklade sú staré matrace nevídaný komfort, ani myši v noci veľmi nešuchotali. Ráno ako vymaľované – konečne! Tie sivé špongie z oblohy odtiahli niekam na Ukrajinu, zato naše topánky sú po včerajšom blúdení a daždi stále napité vodou. Večerné opekanie im veľmi nepomohlo, iba čo moje na niekoľkých miestach prihoreli. Musíme preto zaimprovizovať tak, aby naše nohy ostali v suchu aj v teniskách, kým sa tie „akože vibramy“ budú sušiť na ruksakoch. Nazad na Vepor cez mokrú malinovú húštinu sa nám samozrejme nechce, ďalej po červenej na sedlo Zbojská to vyzerá podobne, zelená smer Klenovec tiež nenadchýňa. Volíme poslednú možnosť – po žltej nazad na Tri chotáre, potom kúsok proti smeru včerajšieho pochodu na Kysucu – Uhliarku a hádam si vychutnáme lúky nad Sihlou a možno aj tie pod Obrubovancom – tam by mal byť opustený salaš.

Včera sme chceli mať kratší deň a vďaka „chybám v navigácii“ to nevyšlo, tak hádam dnes to bude viac na pohodu. Pred chatou je to nefalšovaná romantika – na lúke aj v lese to šteboce a cvrliká, vychádzajúce slnko rýchlo suší rosu a fotogenicky osvetľuje bralá Klenovského Vepra. Rýchlo tasím foťák, aby som neskôr mohol porovnať, či si práve tieto skaly „zahrali“ vo filme Pokoj v duši (áno zahrali). Ešte zdokumentujem chatu a okolie a už si naboso obúvame mokré topánky, aby sme sa mohli mokrou trávou prebrodiť na zvážnicu pod chatou.


Tu sa prezúvame do tenisiek a snažíme sa nevnímať mŕtvolný puch z topánok, sušiacich sa na ruksakoch. Okolo nás rúbane, zvážnice, vrčiace aj pokazené traktory a zvuk motorových píl, len pilčíkov nevidno. Postupujeme dolu dolinou najprv po zvážnici, potom po asfalte, fotiť nie je čo. Asi po hodine odbočujeme do kopca, začíname stúpať cestou na lazy Javoriny. Pribúda sklon a teda aj pot, ale ubúda tieňa! Čím sú topánky suchšie, tým sme my viac mokrí. Plazíme sa popri malom lyžiarskom stredisku Skorušina – vyzerá zachovalo, akoby v zime aj fungovalo. Postupne sa po čoraz strmších cestách dostávame na lúky v hornej časti údolia. Chalúpky ako maľované, pred jednou dokonca bazén v zemi vykopaný a kameňom vyložený. A my sa kúpeme vo vlastnej šťave!

Sme skoro 15 kilometrov od Klenovca, toto sú jeho najvzdialenejšie samoty – no kto by odtiaľto chodil do roboty či do školy? Dobre padne krátka pauza v tieni smrekovej hradby, chrániacej miestny cintorín. Asi tu už veľmi niet koho pochovávať, ale je pekne udržiavaný. Posledný úsek po zarastenej lúke do sedla Železný kríž (s ozajstným železným krížom) je fajne strmý, časté prestávky maskujeme fotením a výhovorkami, že sa „kocháme krajinou“. Ale výhľady na Klenovský Vepor za našimi chrbtami stoja za to.

Pod krížom nemám šancu presvedčiť unavené zvyšky expedície na zachádzku po modrej kvôli vyhliadke, ani na alternatívnu trasu smerom na Uhliarku po zvážniciach a cez lazy na opačnej strane kopca, než kadiaľ vedie červená značka. Takže postupujeme cez Tri chotáre a Kysucu – Uhliarku smerom k sedlu Tlstý javor a nad osadou Sedmák obedujeme. Výhľady sú parádne, ale vietor donáša neodolateľné zvuky a vône zo slávnosti v Sihle. Dnes sú tam preteky volských záprahov a s nimi spojená prenáramná veselica! Po obede navyše zisťujeme že ja a Maťa už nemáme čo jesť a to je posledný argument – ide sa na jarmok! Veď sem pod hrebeň sa večer vrátime a stan môžeme aj tu postaviť. Je rozhodnuté. Do dediny to nie je ďaleko, kofolu už vieme kde máme hľadať a jesť treba aj zajtra.

Nasýtení jarmočnými dobrotami a folklórom, po ceste nazad na hrebeň sa umývame pri studni. Ďalší pekný deň za nami, zaspávame pri počítaní družíc a meteoritov (dnes nič moc) na čistej nočnej oblohe. Z dediny hučí „furmanská diskotéka“, na jej konci búcha ohňostroj, dva razy okolo nás preletí domorodec na motorke, ale inak je tu božský kľud. Môžeme snívať o zajtrajšom presune (piatom a poslednom) - lúčnym hrebeňom Obrubovanca do Vydrovskej doliny a Čierneho Balogu.

Rišo Pouš
Fotky zas Rišo a Noro