Ondrašovské skaly a prvý sneh

Máš návštevu, tá chce ísť von a von je hnusne. No, polohnusne, ešte sa dá ísť. Ale fučí hnusný od severozápadu, jemne mrholí a okolo obeda má začať snežiť. Tak sa treba zašiť na svahy, otočené na východ. A pretože sme v kotline, dá sa aj to. A že v Turčianskej, bude aj vyhliadka z toho závetria. Čiže vyrážame z Kláštora pod Znievom - len kúsok po zelenej smerom na hrad, ale stočíme to doľava na lesné cesty po úbočiach, po ktorých som sa nedávno ešte motal na bajku ( TU ). Po nich dôjdeme pohodlne, aj keď možno trochu monotónne lesmi, na Ondrašovské skaly - to je tá vyhliadka, aj tú sme už mali ( TU ). Z nej strmo dole a podhorím sa vrátime nazad.

Taký bol zámer a zámer aj vyšiel, dokonca ešte nejaké výhľady cez kotlinu na Veľkú Fatru sme stihli na začiatku, a ani sme sa nezablatili - lebo cesty sú tu rýchlo suché aj po daždi a za sucha biele, prevažne jemnou šotolinkou vystlané. Takto to celé vyzeralo:

Takže úvod popod kalváriu, strmšie po tej zelenej a potom mierne z kopca na horný okraj veľkých, podhorských lúk. Tam sme ocenili posledné výhľady cez kotlinu na východ (aj keď už poriadne šedivé), a ponorili sme sa definitívne do lesov. Tipoval som, aké zvery uvidíme, ale ani stopy! A to sa tu furt voľačo motá, a teraz už bolo dnu do lesa vidieť pekne do diaľky, čo bolo v ňom viac svetla, keď listy opadli. Ale tak aspoň príjemné ticho bolo a skoro bezvetrie, nejaká tá lesnícka infraštruktúra všade naokolo a v pohode vykecávačka až po odbočku.

Na vyhliadku z Ondrašovskej skaly vedie dobre značená odbočka z lesnej cesty – úzky, hrboľatý chodníček v traverze popod ostatné skaly. Stále vidno bielo-zelené značky poľovníckeho náučného chodníka, ktorý vznikol vraj v r. 2002. Či sú jágri ešte stále nadšení, keď sa im medzi hradom a skalou motajú turisti po revíroch, to netuším, ale návod je v tom staršom článku , keby niekto chcel. Vyhliadka? Hrebeň Veľkej Fatry už zmizol v snehových prehánkach a prefukovalo tam jedovato, tak davaj preč. Ale po opačnej skale brál, aj po ich temenách čiastočne. Pekná jelenia prť, ani nie chodník, a pekné skalné útvary aj okienka cestou do sedielka pod cestou, po ktorej sme prišli.

Potom už strmo dole, až von z lesa, po širokej ceste. Tam dole rampa, stavebné stroje, aj nejaká lesohospodárska firma či čo, trochu asfaltu a odbočka doľava, po cyklotrase podhorím nazad do Kláštora. Striedanie lesov a lúk, nechutne zubatý plot okolo najstaršieho rybníka v Turci (Vädžer v 13. str. vybudovali premonštráti), približovanie sivej snehovej steny od severu a na začiatok/do cieľa sme dorazili po pohodových necelých štyroch hodinách, s prvým hustejším snežením. Akurát to vyšlo!

Rišo Pouš