Skialpovačka medzi Kľakom a Lyscom

Ako nazvať "severozápadný" hrebeň Veľkej Fatry? Jednoducho ten úsek, ktorý od Borišova na sever vedie cez Malý Lysec, Jarabinú  a Kľak a končí na Kope nad Kraľovanmi. Kvôli minimálnym výhľadom a zarastenému chodníku nie je ani v lete veľmi obľúbený. V zime sú ďalšou komplikáciou pre šliapačov krátke a strmé svahy. Takže najlepšie je to asi na snežniciach (veď aj stôp po nich bolo hojne). Na pásoch sa dosť ťažko kľučkuje smerom hore ak je strmo, smerom dole ešte horšie. Ale skúsiť treba, tak som skúsil, keď vo vyšších kopcoch otravovali mraky a severák. Tu bol príjemný, do chrbta, lebo som to šiel opačne (ale len po Malý Lysec).

Po brutálne teplom konci februára na severe Turca poriadne ubudlo bieleho, takže po štarte z Krpelian som si veľmi rýchlo rozmyslel zachádzku cez Kopu (po žltej) a rafal som rovno do Ľubochnianskeho sedla (po modrej). Aj tak som musel chvíľu po vlastných, kým som sa dostal na sneh. Ten bol ale rýchly – zmrznutý firn, na ňom milimeter nového. Lyže robili riadny rachot :-) Ale v strmine na Nolčovské hole to výborne držalo. Na lúkach okolo Vyšného Rudna parádna, rýchla šmýkačka vpred. Sranda začala za sedlom Príslop - stúpaním na Kľak. Typická veľkofatranská kľučkovačka pomedzi mladinu do svahov, za sklon ktorých by sa ani tatranské žľaby nehanbili. Na vrchol Kľaku už som samozrejme musel s lyžami na batohu.

Až pod Vyšnú Lipovú sa dalo z Kľaku zjazdiť. Čo bolo do kopca, stačilo trochu pokorčuľovať. Potom zas trochu prepletania a od smerovníka Široké až na Jarabinú pohodlné stúpanie širokým výsekom (v lete zvážnica). Druhá lyžovačka z Jarabinej bola krátka, ale po rúbanisku aj pár plynulých oblúkov sa zadarilo :-) Nasledoval traverz do Sedla pod Kopou (aj v lete nepríjemný) a odtiaľ až na Malý Lysec asi najhorší úsek. Lyže putovali na batoh zo tri razy a od konárikov som bol prefackaný do ružova :-)

Na Malom Lysci obed, fotenie panorám susedných kopcov, postupne sa z mrakov vynárajúcich, a hurá preč z hlavného hrebeňa. Smer Lysec, ten veľký. Po modrej: najprv na pásoch dole lesom, potom konečne pohodlné stúpanie lúkami. Asi hodinku mi to trvalo - a hore som zistil, že necelých 45 minút mi musí stačiť, ak chcem stihnúť autobus.

Po ľade mi síce kosti vytriaslo, ale svišťalo to statočne. O 15 minút som bol na lúkach Pod Medzijarkami. Dobrá správa: „skokanský mostík“ (cez strom, ležiaci pod Líškou cez cestu), je ešte použiteľný, aj keď už maličký :-) Zato žltá značka Slávkovou dolinou už nie :-( Južná orientácia, potok a LKT z nej spravili tankodrom. Takže zbohom autobus, ale aspoň som prvý jarný podbeľ stretol. Neostávalo nič iné, len dopešovať do Belej a dať trochu zarobiť miestnemu podniku, kým príde ďalší spoj – to bolo kofoly, do zásoby :-)

Rišo Pouš