V.Dudlák: Behom okolo Vysokých Tatier

 V roku 2005 sme sa pokúsili o obeh Vysokých Tatier so Slavom Gleskom zo Zamky na Zamku v smere hodinových ručičiek. Naše pravidlá boli jednoduché, prebehnúť non-stop celé horstvo dookola, tak, aby všetky dvojtisícové vrcholy ostali ležať vo vnútri kruhu. Dôsledky kalamity v novembri 2004, ako aj neznalosť terénu cez poľskú časť Tatier spôsobili, že sme boli nútení niektoré úseky kvôli kalamite obchádzať a tak sme dva krát výdatne zablúdili uprostred hustého lesa. Napriek týmto prekážkam sa obehnutie podarilo uskutočniť a hoci len sám, predsa len som sa dostal po 23 hodinách a 40 minútach po uzavretí kruhu opäť na Zamkovského chatu.
      O rok neskôr sme so Slavom neodolali tejto výnimočnej výzve a rozhodli sme sa o druhý pokus obehnutia pohoria, tentoraz v opačnom smere, proti hodinovým ručičkám. V piatok 7. júla 2006 prichádzame na Hrebienok, kde sme mali rezervovanú izbu. Vzhľadom na plne obsadenú Zamkovského chatu sme zvolili drahší, ale o to komfortnejší spôsob ubytovania.

Štartujeme

      Budík mám nastavený na 3:03. Keď mi zapípal, Slavo už bol hore a chystal si veci. Po rannej príprave budíme recepčného, aby nám otvoril dvere a o 3:52 štartujeme. Obaja máme malé ruksaky. V mojom mám liter a štvrť tekutín, Slavo má camel back s vyše dvomi litrami vody. Je pomerne vidno a tak nepotrebujeme ani čelovky. Ako to už býva pri takýchto skorých ranných štartoch, myslíme na medveďa, ktorý nám môže skrížiť cestu. Našťastie sa nám to ešte nikdy nestalo.


Cez Skalnaté pleso a Veľkú Svišťovku na Brnčalku

      Poľahky vybehneme-vykráčame hore červenou značkou až po Obrovský vodopád. Za ním odbočíme na nosičskú skratku a zakrátko sme pri Zamke, odkiaľ pokračujeme červenou značkou na Skalnaté pleso. Viditeľnosť je výborná a ako sa blížime k plesu, vidíme pred nami na východe vynárať sa červený kotúč ranného slnka. Presne za hodinu od Hrebienka prechádzame okolo Skalnatej chaty a hore na Skalnatom si doprajeme prvú krátku prestávku. Cestu okolo rozsiahlej budovy lanovky si skrátime prechodom cez ňu. Vo vestibule vidíme v spacákoch spať niekoľkých turistov, ešte boli „tvrdí“. Rýchlo prebehneme okolo plesa a stúpame po koľajniciach smerom ku hvezdárni. Cesta ktorá vedie v skalách a suti je miestami veľmi nejasná. Spomínam si ako som sa na tomto úseku pred rokom v opačnom smere trápil o druhej hodine rannej a s čelovkou som dlho hľadal cestu dole. Nám však na cestu svieti biely deň a hoci ideme do kopca, síl máme ešte dosť. Jediné čo ma trochu znepokojovalo takto zrána, bola veľká oblačnosť medzi vrcholmi Tatier.
      Výstup na Veľkú Svišťovku (2038 m) zdolávame svištne bez veľkých komplikácii. Aby sme dodržali naše pravidlá na vrchole symbolicky spravíme kolečko tesne okolo neho. Pod nami je nádherná Dolina Zeleného plesa s Brnčalkou, kde máme práve namierené. Zostup zo Svišťového sedla je najprudším zostupom na našej trase. V teniskách preskakujeme skaly a snažíme sa čo najskôr a bez ujmy klesnúť ku chate temer 500 výškových metrov.
      Ako znalec terénu, navrhujem Slavovi malú, ale výraznú skratku, aby sme nemuseli ísť nekonečnými serpentínami. Skratka bola vychodená, ale o chvíľu sa jej charakter zmenil a my sme namiesto značkovaného chodníka narazili na stenu s vodopádom. Došľaka, tak len toto nám chýbalo. Opatrne zliezame malé stienky a snažíme sa nezasekať. Slavovi sa pri zliezaní darí ďaleko viac ako mne. Ja okrem strachu z pošmyknutia cítim aj ťarchu zlého rozhodnutia. Nakoniec sme po 20 minútach so šťastím zostúpili na riadny chodník, pričom sme úplne obišli turistické úseky v stene podporené reťazami. Človek sa učí celý život...
      Konečne sme dorazili na Brnčalku, kde už fungoval servis a tak sme si dali štrťhodinovú prestávku. Prví horolezci a turisti už boli prebudení a chystali sa na túru. V okienku nás obslúžila krásna mladá brigádnička, zastavenie na Brnčalke malo svoje osobité čaro.

Cez Kopské sedlo popod Belánky na poľskú hranicu

      Z Brnčalky odchádzame pred siedmou ráno po červenej okolo Bieleho plesa smerom na Kopské sedlo. Výstup na sedlo, ktoré robí hranicu medzi Vysokými a Belianskymi Tatrami nám trvá z Brnčalky v kľudnom tempe 41 minút. V sedle si preväzujem tenisky a upínam tuhšie ruksak k telu. Tento rok Slavo neštrajkoval s behom a tak sa obaja tešíme na nádherný a plynulý zbeh popod Belianske Tatry až do Javoriny. Trasu, ktorá klesá na vyše 8 kilometrovom úseku 750 výškových metrov, píše turistická značka 2 hod. 30 min. Minulý rok som tento úsek smerom hore zdolal za 1 hod. 50 min. Odhadujem, že dole budeme za 65 minút. Slavo oponuje, že dole budeme za 50 minút.
Tento úsek – Zadné Meďodoly - je pre beh dole ako stvorený. Snažíme sa držať tempo a pri tom ešte pozorujeme po pravej strane hrebeň Belániek. Belianske Tatry sú známe veľkým výskytom zveri, kde okrem vysokej, kamzíkov a medveďov žijú aj vlci. Ako sme bežali dole svojim tempom, tak medzi nami prebehol nasledovný rozhovor:
“Slavo, už viem ako zabehneme osobák smerom dole.”
“Ako?”
“Stačilo, keby sa za náš mini peletón zaradil macko a hneď by sme dali rekord.”
“Ha-ha-ha, to určite, ale ja by som ho nakopal dozadku, keby sa v peletóne s nami nestriedal na čele.”
“Slavo, a ako by ho chcel nakopať do zadku, keď by bol náš macko stále vzadu?”
      V spodnej časti doliny prechádzame cez kaňonovitý úsek a ako sa blížime k Javorine, cítim, že Slavov časový odhad bude správny. Na hlavnú cestu v Javorine vybiehame v čase 49 min. a 36 sec. z Kopského sedla. Užasný pocit a bežecký zážitok. Slavo si dáva krátku prestávku v potravinách v Javorine, ja pokračujem behom ďalej po hlavnej ceste do Lysej Poľany. Po 15-tich minútach pribehnem do bufetu v Lysej Poľane, ktorý bol pre mňa príjemným zastavením aj minulý rok. Slavo príde dve minúty za mnou. Opäť tam obsluhuje chlapec s dievčaťom. Aj keď je to iný personál ako pred rokom, sú rovnako milí a pohostinní. Pamätám si z minulého roka, že sympatická dievčina za pultom mala výrazný monokel. Ako popíjam pivko s kofolou, nedá sa mi neopýtať novej dievčiny, že či nepozná tú spred roka s monoklom. Áno, pozná, veď sa tu pravidelne striedajú. “A prečo malo to dievča vtedy monokel?” – pokračujem vo svojej zvedavosti. “Ona máva také monokle občas z tréningu, ona je totiž majsterka v kick-boxe.” – podáva mi dievčina po roku konečne vysvetlenie. “Aha, no tak dobre sa tu majte a snáď o rok tu pobežíme znova” – lúčime sa so Slavom s posledným bufetom na našej strane pred prechodom cez hranicu.


Schengen a poľské Tatry

      Na hranici je pomerne veľký ruch a kopec áut. My si vyberieme kratšiu cestu a ukazujeme pasy v okienku, kde sa vchádza na slovenskú stranu. Colníci krútia hlavami a posielajú nás na druhú stranu hranice. Obchádzame plot a predbehujeme rad asi 15-tich automobilov, vytiahneme občaňáky a podáme ich do okienka našemu colníkovi. Colník zoberie môj preukaz, dá ho do snímača a niečo sa mu nepozdáva. Trikrát ho preženie snímačom bez výsledku ale na štvrtý pokus predsa len prešiel a podáva mi ho späť, že je všetko v poriadku. Slavo je úspešný už na prvý pokus. Balím preukaz a chcem ísť ďalej, keď ma o dva metre zastavuje poľský colník a niečo odo mňa pýta.
Ja: “Čo chceš?” Colník: “Doklady!” Ja: “Veď som ich už ukazoval.” Colník: “Ale nie mne.” Ja: “Také kontroly na hranici, ktorá bude o chvíľu otvorenou schengenskou hranicou?” Colník: “Ale ešte tu nie je schengen!” Ja: “Ale ja na tom projekte intenzívne pracujem.” Colník: “To je dobre.”       Po kontrole dokladov zo strany poľského colníka sme mohli konečne prejsť na poľskú stranu a pokračovať v našej misii. Spomenul som si ako pred rokom v opačnom smere Slavo zistil, že nemá žiadne doklady a musel ukecať colníka, aby ho postil domov aj bez nich.
      V Poľsku nás čakal asi 2 kilometrový úsek po asfaltke až po veľké parkovisko, kde bolo veľa koní s povozmi, ktoré čakali na turistov, aby ich komerčne a neturisticky odviezli k Morskému Oku, ktoré bolo vzdialené hore dolinou 7 kilometrov.
      My sme z parkoviska plného ľudí a áut odbočili na modrú značku cez Palenicu Bialczansku, kde nebolo skoro nikoho. Je to pekná pútnická cestička, ktorá vedie prudšie do kopca smerom k salašu, kde chovajú kozy. Na salaši sme stretli detský tábor, ako tam oddychoval na lúke. Po krátkej prestávke sme odbočili na zelenú značku smerom cez tiahly kopec Gesia Szyja (1489 m). Na vrchole kopca boli vyhliadkové skaly. Slavo počas výstupu chvíľu zaostal. Keď som ho počkal na križovatke zelenej s červenou značkou tak mi zápalisto vysvetloval svoje meškanie: “Predstav si, že ma naraz postihla tuková aj sacharidová kríza, tak som musel rýchlo vytiahnuť klobásu a zajedať ju tatrankou.”
      Celý tento úsek bol navigačne veľmi pohodový, nakoľko tu bol pred nedávnom Slavo so Silviou a preskúmali optimálnu trasu. Už nám nehrozilo, že zablúdime v hlbokom lese, ako pred rokom. Svižne sme stúpali a občas aj klesali nekonečnou zelenou značkou na poľskú chatu Murowaniec. Slnko postupne zachádzalo za mraky a tesne pod chatou nám začalo pršať. Nebol to silný dážď, ale ešte nebolo ani poludnie. Na chatu Murowaniec (1500 m) prichádzame presne o 11:37 v netto čase z Hrebienka za necelých 7 hodín.

V Ľaliovom sedle.

Z chaty Murowaniec na slovenskú stranu

      Chata je kvôli dažďu doslova preplnená ľuďmi. Veľký interiér pôsobí v tlačenici turistov klaustrofobicky. Objednávam za 30 zlotých tri veľké pivá, nealko a hamburger. Sadneme si pri výdajnom okienku a pozorujeme skrumáž ľudí okolo. Pivo chutí znamenite, vonku ticho padá dážď.
      Po pol hodine končíme našu veľkú prestávku a kliesnime sa pomedzi ľudí, ktorí sedia na zemi, na schodoch a vychádzame von do nehostinného dažďa v ústrety horskému hrebeňu.
      V šušťáčkach šlapeme do strmého kopca s cieľom dostať sa do Ľaliového sedla (1951 m), ktoré predeľuje Vysoké a Západné Tatry. Všetci Poliaci utekajú v pršiplášťoch dole oproti nám. Češť, češť, zdravíme sa s okoloidúcimi, ktorí zväčša nechápu, kam hore v tomto ďaždi šlapeme. Na hraničný hrebeň je treba zdolať z chaty 450 výškových metrov. Počasie sa po chvíli umúdruje, dážď postupne ustáva až prestane úplne. Objaví sa slniečko, dávame dole šušťáčky a za pochodu začíname schnúť. Pozorujeme nad sebou Kasprowy Wierch (1987 m) s lanovkovou stanicou, ktorá bola tak ako pred rokom, mimo prevádzky a Beskyd (2014 m), prvý dvojtisícový vrchol od Ľaliového sedla na hrebeni Západných Tatier.
      Pýtam sa Slava, či by predsa len nepristal, aby sme spolu vybehli zo sedla na Beskyd, keď sa už vyčasilo. Nechce o tom ani počuť, ale navrhuje mi, že ak chcem ísť za každú cenu na Beskyd, že ma v sedle počká. Vravím mu, že by som sa o to rád pokúsil, určite mi nebude cesta hore trvať viac ako 15 minút a že najneskôr za 25 minút budem naspäť.
      Do Ľaliového sedla sme vystúpili z chaty Murowaniec za trištvrte hodinu a na podiv hore svietilo slniečko. Neodolám pokušeniu Beskyda, dávam dole malý ruksak a klušem smerom k “západnej” dvojtisícovke. Vrchol Beskyda dosahujem za 6 minút, chvíľu sa pokochám výhľadom a za ďalšie 4 minúty som naspäť pri Slavovi v sedle. Aj on sa čuduje, ako rýchlo som to otočil.
      Obaja vieme, že čas je dôležitý, rýchlo nasadzujeme ruksaky a vydávame sa po neoficiálnom chodníku na slovenskú stranu do sedla Závory. Táto cesta bola voľakedy vyznačená zelenou značkou. Dnes je pomerne nevýrazná, miestami označená skalnými mužíkmi, ale v každom prípade je nevhodná na nočný priestup. Po pár minútach na chodníku sa nad nami opäť zaťahuje a začína pršať. Snažíme sa ísť rýchlo a dúfame, že dážď nebude silnieť. Opak je ale pravdou a keď Slavo zastane a povie, že je čas si obliecť šušťáčky, začne nám na hlavu padať ľadovec. Je to nepríjemná situácia, vysoká nadmorská výška, neznačený, nevýrazný chodník v skalnatom a suťovom teréne, sme premočení, je nám zima a nad hlavami počujeme hrmenie. Sústredím sa len na to, aby som nestratil cestu, aj keď týmto úsekom prechádzam už štvrtý krát. Stúpame výškové metre, prekonávame skalné rebrá a ľadovec s hrmobitím naštastie ustupuje. Po vyše hodine prichádzame konečne do sedla Závory (1876 m) a sme opäť na legálnej ceste, tentokrát na Slovensku.

Dole Kôprovskou dolinou cez Tri studničky na Štrbské pleso

      Pôvodne sme sa tešili na etapu zo sedla Závory dole Kôprovskou dolinou, ako na bežeckú lahôdku. Opak bol ale pravdou. Mali sme za sebou dva dažde, chodník po ktorom sme prechádzali bol plný vody. Bolo sa treba stále pozerať pod nohy a voliť optimálnu trasu medzi mláky a potoky vody, ktoré sa valili dole chodníkom. Nohy sme mali po členky premočené.
      Dúfali sme, že zostúpime rýchlo na asfaltku v Kôprovskej doline, ale cesta mokrým chodníkom dole bola nekonečná. Navyše začalo opäť pršať a to s intenzitou, akú sme ešte v ten deň neokúsili. Nohy sme mali v potoku, zhora na nás tiekla sprcha. Akýkoľvek pozitívny zážitok vystriedal boj o prežitie a únik z tohoto prostredia.
      Cítil som sa v nepohode, z premočenia mi pomaly odchádzal cit v rukách. Aj keď bol chodník už širší ako v horných partiách, stále to bola riava vody a vlhkosť som cítil na celom tele. Prechádzali sme okolo striešok, pod ktorými sa krčili zaskočení turisti a čakali na koniec lejaku. Nezastavovali sme, chceli sme sa dostať z tejto situácie čo najskôr preč. Nad nami bola len sivá obloha bez náznaku perspektívy slnečných lúčov. Zhodli sme sa so Slavom, že za takýchto okolností nemá zmysel ísť ďalej na Hrebienok , na Štrbskom plese to ukončíme.
      Ani asfaltka v doline v nás nespôsobila bežeckú eufóriu. Vyklusávame po nej, ale je to vydreté a pomalé. Nohy presiaknuté vodou už nedovolia ísť príliš rýchlo. Prichádzame na odbočku z asfaltky so smerovníkom “Tri Studničky 45 minút”. Trochu ma to povzbudilo, že už to nemáme ďaleko do civilizácie. Prestalo pršať a tak bežíme lesným chodníčkom pomedzi odpílené stromy, ktoré len pred nedávnom robili túto trasu nepriechodnou.
      Prekvapilo ma, že cesta stále stúpala dohora, v duchu som si ju predstavoval ďaleko pohodovejšiu ale dôležité bolo najmä to, že už nepršalo. Predbiehame dve dievčatá v žltých pršiplášťoch tesne pred Tromi Studničkami. Tam si dávame piciu prestávku, lebo aj keď sme premočení, máme veľký smäd.
      Z Troch Studničiek na Štrbské pleso máme deväť kilometrový úsek s prevýšením vyše 200 metrov zväčša po asfaltke a v závere popri zubačkovej trati. Už nám to tak rýchlo nešlape a preto potrebujeme na túto časť 80 minút. Snažím sa zistiť na asfaltke popri kilometrovníkoch za koľko robím kilometer a vychádza mi to okolo 7 minút.
      Priebežne po ceste schneme a mne opäť začína vŕtať v hlave, či by sme predsa len nešli aj ďalej. Výstup na Ostrvu nad Popradským plesom a prechod po vysokohorskej magistrále na Sliezsky dom pri predstave ďalšej možnej búrky ma vôbec neláka, ale obehnúť Vysoké Tatry sa dá predsa aj iným spôsobom.
      “Slavo, čo by si povedal na to, keby sme obehli Tatry tak, že zo Štrbského plesa by sme nešli po červenej na Popradské ale by sme bežali popri ceste Slobody až do Starého Smokovca a potom hore na Hrebienok po sánkarskej dráhe?”       “Nuž, to by sa aj dalo a koľko je to kilometrov?”
      “Zo Štrbského na Hrebienok to nebude viac ako 21 – 22 kilometrov, navyše je to až po Starý Smokovec mierne dolu kopcom.”       “Tak teda poďme!”       Viem, že horali mi to budú vyčítať, že sme sa vzdali poctivého obehnutia Tatier po horskej magistrále. Na druhej strane bežci, ktorí majú radi rovnejšie profily a preferujú beh pred horskými výšľapmi povedia, že toto je to pravé obehnutie, v teréne, kde sa dá naozaj bežať. Medzi mnou a Slavom bolo rozhodnuté.

Na Ostrve rok predtým.

Štrbské pleso až do cieľa na Hrebienku

      Štrbské pleso dosahujeme o 17.30 hod Vzhľadom na to, že náš pôvodný odhad, dosiahnuť Štrbské pleso o 17.00, sme boli po troch dažďoch a búrkovej kríze stále ešte v norme.       Po hodine aktívneho oddychu vyrážame ďalej po novej dohodnutej trase. Najprv schádzame po asfaltke na zastávku električky Popradské pleso odkiaľ vychádzame na hlavnú cestu do Smokovca. Popri nej občas ideme turistickým chodníkom, občas priamo po ceste. Vyšné Hágy, Nová Polianka, Danielov dom, Tatranská Polianka. Tam odstavujeme pri neodolateľnom výčape a hasíme so Slavom náš nekonečný smäd. Mňa sa zmocňujú pochyby, či naše tempo nie je príliš pomalé:
      “Slavo, my to nestihneme na Hrebienok do pol desiatej.”
      “Ale stíhame, neboj, určite tam budeme skôr.”
      Slavov odhad bol opäť bezchybný. Aj po prestávke v Polianke a potom, čo som už nevládal bežať a obaja sme len šlapali rýchlou chôdzou, sme prišli debatujúc cez Sibír a Nový Smokovec do Starého Smokovca pomerne rýchlo a odtiaľ sme v pohode vystúpili na Hrebienok. Bolo práve 21:17 hod. Ešte nebola tma a tak sme mohli skonštatovať, že sme tento rok spoločne obehli Vysoké Tatry dookola bez potreby použiť čelovku.
      Tak, ako sme si podali ruky na tomto mieste so Slavom ráno, tak sme si ich podali opäť večer. Za nami bola 83 kilometrová trasa, 3300 metrov prevýšenia a asi 29 turistických hodín, ktoré sme zvládli v netto čase za polovicu. Drink na Hrebienku bol zaslúžený.

Absolvovaná trasa (medzičasy netto): Hrebienok (0:00) – Zamkovského chata (0:26) – Skalnaté pleso (1:03) – Veľká Svišťovka vrchol 2038 m. (1:46) – Brnčalova chata (2:30) – Kopské sedlo (3:11) – Javorina (4:01) – Lysá Poľana (4:16) – poľské Tatry značky modrá a zelená - chata Murowaniec (6:56) - Ľaliové sedlo (7:41) (plus vybehnutie na Beskyd 2014 m.) – sedlo Závory (8:42) – Kôprová dolina – Tri Studničky (10:40) – Štrbské pleso (12:00) – Starý Smokovec (14:03) – Hrebienok (14:35).

Dátum absolvovania : sobota, 8. júl 2006
Dĺžka trasy (vrátane Beskydu): 83 km
Prevýšenie (len dohora) : 3300 m
Celkový čas (brutto) : 17 hodín a 25 minút
Šrart na hrebienku : 03:52
Cieľ na Hrebienku : 21:17
Čistý čas pohybu (netto) : 14 hodín a 35 minút
Prestávky (spolu) : 2 hodiny a 50 minút

Dovetok:
(DéjàVu 2005 : “Minulý rok, keď sme mali so Slavom po obehnutí VT na chvíľu plné zuby dlhých prechodov, sme si povedali, že sa o tie Tatry pokúsime ešte raz, keď budú spriechodnené všetky turistické chodníky a obehneme Vysoké Tatry pre zmenu v opačnom smere….). Slavo, ktorý tento rok so mnou dokonca aj bežal a navyše mal počas celej cesty geniálne časové odhady, mi položil večer na Hrebienku jednu záludnú otázku:
“A vieš Ty, čo je najlepšie na tejto Tvojej akcii okolo Tatier?”
“No to neviem, čo?”
“Že je iba raz do roka…”

      Vlado Dudlák
      júl 2006