Víkend v Bielych Karpatoch: v sobotu na Lopeník

Príležitosť treba poriadne chytiť, keď sa núka - som si povedal, keď predpoveď na víkend pred rovnodennosťou hlásila čisto modrú oblohu. Do batoha spacák, niečo jedla, veľa teplého oblečenia na noc... A daváj icečkom do Trenčína, lebo to bol jediný spoj z domu, ktorý mi ukázalo k autobusu do Novej Bošáce. Aj tak som tam začal niekedy po desiatej, ale nevadilo, nikam som sa neponáhľal a do tmy ďaleko. Celý program na dva dni nemal ani 50 km, ale tu tentokrát nešlo o rýchlosť. Skôr som trasu vyberal tak, aby boli výhľady. O lúky a pasienky v Bielych Karpatoch núdze niet, dalo sa.

Takže najskôr som sa trošku strmšie vytrepal z Novej Bošáce po zelenej k osade Horné Kameničné. Zmenil som farbu za žltú a tá ma doviedla na moravskú stranu nad dedinu Březová, kde som sa napojil na červenú Cestu hrdinov SNP. Lízol som zaujímavú „roztrúsenú“ obec Lopeník a po náučnom chodníku (zelená - žltá - zelená) som sa znovu trochu strmšie vyštveral k rozhľadni na Veľkom Lopeníku. Široké cesty, pekné výhľady a v tomto smere aj slnko skoro stále za chrbtom. Až na dva strmšie úseky pohodlné aj na bajku. Takto to vyzerá na mape (https://sk.mapy.cz):

Z Novej Bošáce po kamenistej chotárnej ceste to nie je ani hodinka hore na „hrebeň“ k smerovníku. Strmé serpentínky, zopár chalúp alebo hospodárstiev okolo, otvárajúce sa výhľady dozadu na dedinu a osady na druhej strane doliny pod Veľkým Lopeníkom:

Potom smerom k štátnej hranici prevažne lesom, ale cesta vedie blízko k okraju lúk a pasienkov, takže za výhľadmi stačí z nej pár metrov odbočiť doprava:

Po prekročení „hraničného jarku“ značka vedie spočiatku po lúkach, otvárajú sa pohľady na obe strany. Vľavo trčí Veľká Javorina, napravo furt len Veľký Lopeník. Pod nimi dedinky ako maľované, aspoň takto z diaľky: Březová vpravo, Strání vľavo:

Následne zas na chvíľu les a v ňom široká cesta, z oboch strán ohradená elektricky. Koridor pre kravky. Na Doubravě pri kríži zas na lúky a to už vpredu počuť autá, bude sa trochu aj asfaltovať. Aby si nohy nezvykli len na mäkké.

Z cesty už vidno rozhľadňu, ale k nej treba trochu okľukou. Okolo smerovníka na križovatke, kde sa pripájam na CHSNP. A len čo pomyslím na Julku, ako sa tu asi nedávno cítila, spoza horizontu sa vynára prvý človek, ktorého dnes stretám. Vyzerá „ošľahane“, tak sa rovno pýtam odkiaľ? Odpoveď neprekvapuje: „Z Dukly“.

Pri rozhľadni altánok, dobre padne posedieť a poobedovať. S výhľadom do Dolnomoravského úvalu, niekam  k Uherskému Brodu. Aj kravky obedujú, až to chrumká.  

Rozhľadňa je ale na druhú stranu, za kríkmi, a od nej zas vidieť na východ. Dominuje Veľký Lopeník, ale stojím aj priamo oproti „priehlbine“ Bošáckej doliny, tak vzadu v opare sa rysuje Inovec. Ten nie je Veľký, taký je inde :-)

A zase sa mi to pod nohami a nad hlavou prestrieda, lebo ponad Březovú a Lopeník vedie značka prevažne lesom. Až na jednu príjemnú výnimku: veľká lúka s bedľami a starými veľkými stromami. Jeseň tu už začína maľovať a začala na starej hruške:

Potom ma trochu vystraší pod nohami hnusná, nová, široká lesná „diaľnica“, ale dlho to netrvá a som na asfaltke a po nej dole kopcom o chvíľu v Lopeníku, na okraji dediny. Ako klesám dole, otvára sa mi pohľad na Lopenícke sedlo, kade by som mal zajtra prechádzať:

Prudká serpentína za tabuľou „Lopeník“ a som pri prvých domoch. Dedina je to veľmi netypická, lebo takmer nemá koncentrované jadro - väčšina domov je veľmi riedko roztrúsená po okolitých svahoch. Ale niet pochýb o smere, veľká tabuľa s nápisom „Rozhledna“ a zároveň zelená značka navádzajú presne. Okrem iného aj popri parádne zrenovovanej zvonici:

Ešte prechádzam okolo niekoľkých usadlostí, zaujímavo sa tu striedajú malé hospodárstva a výstavné chalupy. Za malým parkoviskom z asfaltu na lesnú cestu a postupne na chodník. Je tu aj jedno „okno“ cez kríky na lúku s pekným pohľadom na protiľahlý hrebienok. Prechádzal som tade tak pred dvoma hodinami.

Ešte jeden strmší a užší úsek, kde by bajk bolo treba potlačiť, ešte jedno križovanie s asfaltkou a potom už príjemný postup lesom až k rozhľadni. S jednou malou zastávkou pri prístrešku na Malom Lopeníku. Ten je len križovatkou ciest, ale obzrieť si to tu neuškodí. Vrátim sa sem prespať, ak sa pod rozhľadňou nebude dať:

Poslednú úsek k rozhľadni je znovu po hranici. Vrchol Lopeníka je „zastavaný“ smerovníkmi, pamätníkmi, tabuľovníkmi a tak. Ale okrem rozhľadne ma najviac zaujíma „bufet“:

Parádne izolovaný voči vetru, ktorý sa akosi dvíha, dokonca vybavený kreslami a matracmi. Len studnička kúsok pod vrcholovou plošinou je len biedna mláčka. Inak mi tu bude sveta žiť. Takže skvelo vybavený na noc, môžem sa venovať rozhľadom pri západe slnka.

Vstupné na vežu je 25Kč / 1 Euro, pán zodpovedný mi ale ochotne necháva otvorené aj keď odchádza, tak sa môžem vytešovať a obzerať ponad stromy do sýta. Západ hrá farbami, východ je do siva, ale predsa len nejaké tie známe obrysy sú rozoznateľné:

Keď farebné divadlo definitívne končí, je čas tam hore skončiť tiež a zaliezť do pripraveného pelechu, lebo vietor už zalieza za nechty. Bufet je však presne v závetrí a obitý doskami, zato však cez jedinú voľnú stenu mám výhľad priamo na vzdialenú domovinu - hrebeň Martinských Holí. To sa bude ráno vstávať!

Rišo Pouš