Turiec

Najsevernejší a najvyšší podcelok pohoria Žiar sa volá Sokol, podľa druhého najvyššieho kopca v ňom. Najvyššie sú ale susedné Chlieviská (1024 m), no oveľa známejší je Zniev (985 m), tretí do počtu, na ktorého temene leží zrúcanina druhého najvyššie položeného hradu u nás. Pod ním, dole v podhorí, na západnom okraji Turčianskej kotliny sa krčí Kláštor pod Znievom, kedysi významné mestečko. Toľko na úvod ku miestopisu, nech je jasné, kde sme. A sme tu preto, lebo aj pri pohľade do mapy (najlepšie leteckej) je pekne vidieť ten kontrast zelen�

Bývalé nemecké banícke, a neskôr remeselnícke mestečko na hornom okraji hornej Nitry, s veľkým námestím - vždy som ho na bicykli iba preletel v honbe za vzdialenejšími cieľmi. Ale mi už dlhšie nedali pokoj tie viaceré odbočky do koncových dedín, ktoré sa rozbiehajú z toho námestia, prípadne kúsok od neho. A že teda preskúmam kvalitu asfaltov na tých bočných okreskách. Vieme aké je to u nás – niekde tragicky deravo, niekde úplne nanovo, kde by to človek možno ani nečakal. Vznikla z toho teda na mape taká doslova hviezdica, do ktorej je zakomponova

Tak masochisti sa znovu dočkali. Lebo táto (dĺžkou síce obyčajná) stovka si svoju povesť vyslúžila najmä poriadnym prevýšením. Tu sa palice vyslovene hodia a silné nohy tiež. Profil ako píla, to je všetkým jasné. Aj preto je to v prvej polovici skôr ultrašplh ako ultrabeh a v tej druhej často skôr ultrapochod klátiacich sa zombíkov. Presne tam, kde už by sa aj behať dalo, hehe... Navyše robiť stovku koncom obdobia „Medardovej kvapky“ a začiatkom júla, to je tiež často poriadny adrenalín pri sledovaní predpovede počasia. Zažili sme krúpy, blesky,

Po poriadnej stovke potrebujem poriadne tri týždne, aby sa telo poriadne spamätalo. A fakt som si myslel, že necelé dva týždne po VKM (VýchodoKarpatskýMordor) budem ešte ležať hore bruchom, maximálne sa na bicykli po rovine voziť. Ale keď Majo zahlásil, že ešte ide pred Lavaredom (120 km, 5800 m+) posledný tréning a bral by sparinga, nedalo mi to. Vraj nie moc, tak 30 chce, ale nejaké slušné prevýšenie v tom a nepôjde vraj moc intenzívne. Aj keď on formu ladí „pred“ a ja degenerujem „po“, povedal som si, že teda skúsim. Že to hádam dám, navyše ke�

No hanba mi, ale až začiatkom júna som prvý raz po zime vytiahol mtb. Akosi sa naň nedostalo popri behacích prioritách a časovo náročnom dochádzaní do práce. A ešte aj tá jar aká bola upršaná... A pretože na úvod to netreba preháňať a zároveň sa treba snažiť dostať aj techniku trochu „do rúk“, len jemne som vychrtil po serpentínach hore na Martinské hole (záver zbabelo po asfaltke). Prekvapilo ma, že nohy boli týždeň po VKM už celkom ochotné, aj keď na nejaké vyššie intenzity ani pomyslieť. Ale chutilo im. Zadku menej, raz to sedlo spálim! Pr

Čudné prepojenie, že? Ale malo to svoju logiku: chcel som pobehať niečo dlhšie a zároveň v „rovníkovom“ počasí končiaceho mája (ráno pekne, ale dusno, popoludní dážď) sa mi nechcelo na konci pri čakaní na spoj odkvapkávať pod seba niekde ďaleko od domu, ako zmoknuté kura. Tak som sa ráno odviezol do Považskej Teplej a indiánskym behom som zamieril domov. Takmer najkratšou cestou, podľa pohľadu do mapy. Nakoniec to bolo síce „trochu nadplán“ vďaka niekoľkým improvizáciám a neplánovaným zachádzkam, ale vlastne to malo všetko, čo som chcel: pru

Posledný aprílový deň sa uskutočnili v Bystričke pri Martine už tradičné cyklistické preteky. 12. ročník časovky v jazde do vrchu na horských bicykloch, nuž nebolo to ani kontinuálne do vrchu a ani tie horské nie je presne povedané lebo kto chcel aj na graveli mohol. Už dávnejšie sa mi do uší donieslo o tomto včasnom jarnom meraní si kondície a teraz sa mi podarilo aj to zažiť naplno... Rišo už ako domáci Turek (či turčan?) kedysi jeden report spísal a tak sme sa po rokoch k tomuto podujatiu dostali znovu. Legenda hovorila o veľkolepom a masami obľúbenom

Hurá, jar už cítiť, už už uuuž tu bude! Dole na nížine ju už isto dofúkol južný vietor spolu s bocianmi pred týždňom, dvoma, ale tu vyššie v kotlinách sa ešte hanbí naplno prejaviť, ešte je to len také rozpačité predjarie. Noci ešte primrznuté, ale dni modré a slnko už má silu, aj vtáctvo už piští a vreští, každý deň hlasnejšie. A nevídali – po neviem akej dobe hlásia predpovede pekný celý víkend – to treba využiť! Ale napodiv, neťahá ma to na lyže, aj keď si viem predstaviť, koľko modrobielych fotiek zaplaví fejsbúky podvečer.

Tlaková níž so svojou víchricou a prívalmi snehu odtiahla od nás niekam k Čiernemu moru, ale na hrebeňoch ešte nejaké tie mraky nechala, aj jedovatý severáčik - v nárazoch mal dobiedzať vraj až šesťdesiatkou. Pri mínus desiatich by to nebola veľmi pohodovka, takže to chcelo vymyslieť jednoznačne nejakú jednosmerku, s vetrom do chrbta. A zároveň frekventovanú, lebo po sobote, strávenej brodením v snehu po kolená, už sa mi to v nedeľu opakovať moc nechcelo :-) Z dostupných možností teda vyhrala táto z nadpisu, tak som o ôsmej ráno pekne pešoval

Nespojiteľné do súvislej túry a nie veľmi typické ciele pre chlpaté lyže, však? Ale! Už druhý raz túto sezónu vyhlásená lavínová štvorka, k tomu na hrebeňoch orkán a snežilo husto stále, aj deň po takmer celoslovenskej snehovej kalamite. To ten víkend pekne začínal... Lenže telo sa samozrejme pýtalo von. Tu je práve výhoda ľahkého skialpového výstroja – do tých závalov snehu peši ani pomyslieť, aj na bežky či snežnice by toho čerstvého bolo veľa. Navyše kto nemá skialp v hlave zafixovaný len v podobe žľabov alebo oblúkov v prašane, ale

Ako sme si všetci minulý rok želali (pri netradičnom, „anticovidovom“ intervalovom štarte), tak sa to našťastie aj splnilo - takže najstarší a najdlhší slovenský silvestrovský beh vstúpil do ďalšej svojej štyridsiatky už konečne normálne, a dokonca s parádnou účasťou asi 160 bežcov. Vraj aj z väčších diaľok, ako je obvyklé, sa ľudkovia nahlasovali. A veľká väčšina z nich vopred – čo hlavne „Pana pšecedu“ isto hrialo pri srdci, lebo konečne vopred vedel, koľko bagetiek má ponatierať a koľko čaju navariť. Na druhej strane, možno n

Taký pekný názov to má, že „vianočná singularita“. Ale prečo sa to hnusné, depresívne, upršané, sychravé a kadejako inak nepríjemné počasie musí vyskytnúť vždy potom, ako napadne trochu snehu? Samozrejme už podľa názvu najradšej príde just vtedy, keď sú dni najkratšie, aby bola tma aj napoludnie (štatisticky sedem z desiatich rokov je to tak). A s ním aj chrípky, ako tento rok. Šťastné a usoplené, hehehe... Takže keď hneď na prvý sviatok vianočný konečne a dočasne vykuklo slnko (aj to len na kopcoch), od vianočných koláčov rozkysnuté a�

A keby len z jedného! Čo sme my turčianski pašienkári horší od Tatrancov? Zásadná informácia (pre cezpoľných, domáci výšľapisti vedia): hlavné malofatranské nástupné miesta z turčianskej strany - dá sa! Teda aspoň tie hlavné, na pohlavné nebol čas. Ale najprv nevyhnutný súhrn ostatných výčinov počasia: keď konečne nasnežilo, potom na to v piatok 16.12. napršalo a hneď to v noci aj zamrzlo. Našťastie ten hrboľatý ľad zároveň trochu pocukrovalo. Teploty ako na hojdačke, ale výsledok pozitívny, lebo na Martinské hole sa dá už od mostíka pod

Prvý novembrový deň, zhodou okolností sviatok takmer v strede pracovného týždňa a udrelo počasie typicky dušičkové, keď sa ráno v mlieku kúpe a celý deň nemá dosť, tak slnko k slovu takmer nepustí. Ale to v dolinách. Na kopcoch je tak, že tam treba ísť čím skôr, čím vyššie a čím dlhšie tam ostať. Teplo a azúrovo. Takže sa patrilo niekam vyraziť, niečo vymyslieť... Ale nechcelo sa ďaleko cestovať a vo vychytených lokalitách samozrejme plnka rodinná – každý správny rodič chcel určite využiť prázdniny a vyvenčiť ratolesti, kým sa

„Mávam rád tie ufúľané rána, keď nechce sa mi vstať, keď môžem dlhšie spať...“ Ale mávam ich rád trochu inak ako Elánisti – radšej si privstanem, aj keď je voľný deň ako nedávny „mariánsky“ štvrtok a pospať by sa dalo, zvlášť po vyčerpávajúcich predchádzajúcich dňoch. Ale aj také musia byť, aby sme si vážili tie dobré. A jeden taký práve začal. Síce mokrý, sivý, ozaj ufúľaný, veterný, ale teplý, na tričko. Predpoveď sľubovala prestávku medzi nočným a popoludňajším dažďom len s prehánkami a sem – tam aj so slniečkom