Beh hrebeňom Krivánskej Malej Fatry za jeden deň

Prebehnúť hrebeňom Krivánskej Malej Fatry bola poriadna výzva. Prezradím ti, to ako sa táto myšlienka zrodila a ako to celé prebiehalo.

Vždy som bol fanúšikom youtube kanála MTBIKER, ktorý ma na začiatku mojej „bikerskej kariéry“ neskutočne motivoval a aj veľa naučil. Každý týždeň som poctivo čakal na nové videá, ktoré ma podnecovali vyraziť do prírody. Špeciálne som hltal Imrove „bikerské výlety“, ktoré ma vždy nakopli vyraziť na podobný výjazd. Verte či nie, pre mňa to bol/je youtube motivátor a inšpirácia. Pred dvoma rokmi som sedel doma a zrazu mi na youtube vyskočilo jedno nezvyčajné video od Imra – Hrebeňom Malej Fatry za jeden deň. Najprv som rozmýšľal, či ide Imro prejsť na biku celý hrebeň (keby to bolo dovolené, nečudoval by som sa), ale nakoniec vysvitlo, že vznikol nový youtube kanál MTHIKER magazín. Veľmi ma potešilo, že sa začnú robiť videá a tipy na výlety aj z outdoor prostredia a práve v tom období vznikla myšlienka prebehnúť  hrebeň Malej Fatry za jeden deň.

Motivácia

Nikdy som nebol ortodoxný bežec. Behávať som chodil kvôli kondičke, ale nemôžem povedať, žeby  ma to nejak extra bavilo.  Čaro a radosť z behu mi ukázala až vysoká škola KTVŠ, na ktorej som sa naučil správnu techniku a tiež som absolvoval svoje prvé bežecké preteky.  Bol to klasický beh po meste, čiže samý asfalt. V tom čase sa vo veľkom rozbiehali preteky Spartan race, ktoré sa mi strašne zapáčili hlavne kvôli tomu, že sa behá v horskom prostredí, ktoré je plné prekážok.  Išiel som na všetky typy tratí, ale postupom času moje prvotné očarenie, z tohto pre mňa nového typu behu, vyprchalo a ja som behával čoraz menej. 

Po pár rokoch prišla korona, ktorá vyhnala ľudí do prírody robiť všetky druhy športov, ktoré sa dali. Keďže moja priateľka Veronika (ďalej už iba Veronika) chodievala behávať,  postupne som sa k nej pridával a objavoval radosť z behu. Vždy nás bavila aj turistika, pri ktorej sme si začali všímať, že niekedy na túrach podvedome zrýchľujeme až prechádzame do behu a trailový beh bola skvelá alternatíva, ako byť v horách  ľahko a rýchlo, pretože po asfalte ma beh veľmi nebavil.

Príprava 

Nikdy sme neboli ultrabežci, ale postupom času sme sa k trailovému behu dostávali viac a viac. Nejdem to tu vychvaľovať do nebies, ale tento typ behu nám doslova učaroval. Po roku pravidelného behania sme sa rozhodli absolvovať niečo veľké, z čoho budeme mať pekné spomienky a zároveň si prvýkrát na vlastnej koži vyskúšame, aké je behať dlhú trať v horskom prostredí.  Imrova inšpirácia nám iba pomohla v rozhodovaní. Nič sme nechceli nechať na náhodu a za základ úspechu sme poňali práve správnu hydratáciu a stravu, ktorá musela byť energetický výživná, ale nie veľmi ťažká. Úž pár rokov sa nám osvedčili avokádové tousty s trochou soli a pepru. Ďalej sme si pribalili energetické tyčinky a gély od SIS + tajnú zbraň v podobe gélu s kofeínom, ktorý nás neraz zachránil na cyklistických pretekoch. Samozrejme, v bežeckej veste nesmeli chýbať ďalšie veci ako náhradné ponožky, okuliare, čelovka, lekárnička, atď. Počas behu som zistil, žeby sa strašne hodilo mať bežecké paličky, ale načo si to zbytočne uľahčovať, no nie? Premyslieť sme museli ešte jednu dôležitú vec a to ako sa dostať do nášho východiskového bodu, keďže sme začínali pri Terchovskej kolibe Diery a končili v Nezbudskej Lúčke. Po mnohých úvahách nám z toho najjednoduchšie vyšiel taxík, ktorý nás stál okolo 20 €. 

Deň D: Cesta

O 6:00 sme mali naplánované začať behať od koliby v Terchovej, a keďže cesta z Liptovského Mikuláša trvá cca hodinu, budíček sme si dali na 4:00. Nasledovali výdatné raňajky. Každý z nás si pod pojmom „výdatné raňajky“ predstavuje niečo iné. Veronika klasickú ovsenú kašu a ja poriadnu praženicu. Po raňajkách nasadáme do auta a ešte kontrolujeme, či sme nič nezabudli. Po krátkej rekapitulácii všetkých potrebných veci štartujeme auto a vyrážame. Cca po hodine sme prišli pred Terchovskú kolibu Diery. Keďže neradi platíme parkovné, snažíme sa nájsť bezplatné miesto pre naše auto, ale čas nás už tlačí, preto sa rozhodneme zaplatiť parkovné pred kolibou, veď tých 5 € nás nezabije a pri návrate máme poruke hneď reštiku, čo sa ukázalo ako správna voľba. 

Ide sa na hrebeň 

Ešte pred behom si dávame banán, „aby bolo šicko v poriadku“ a pozvoľna začíname bežať smer Malý Rozsutec po modrej značke. Po 10 minútach behu sme si uvedomili, že ideme stále po potoku. Vravíme si, že by sme mali stúpať smerom hore, ale my ideme po rovinke. Po krátkom rannom zamyslení sme zistili, že sa vydávame do Jánošikových dier a to  sme nechceli. Hneď v úvode trasy sme sa museli otočiť a vrátiť sa ku kolibe, od ktorej vedie zelená značka na Malý Rozsutec.  Vravíme si, že sme sa aspoň na úvod rozohriali a môžeme začať riadne behať. Po 10 minútach klusu prichádza prvé stúpanie, po ktorom sa dostávame na peknú šotolínovú cestu, od ktorej už krásne vidno celý Malý Rozsutec. 

Od lúky pomaličky vstupujeme do lesa, v ktorom sa začne stúpanie, ktoré ide nepretržite až na Malý Rozsutec. Pokiaľ si niekto myslí, že sme to do strmého kopca bežali, je na omyle. Snažili sme sa držať tempo a väčšinu trasy sme kráčali až na vrchol. Terén bol veľmi prudký a kamenistý, takže behať sa v tomto úseku nedá. Tesne pod vrcholom nás čaká najprudšie stúpanie v podobe zaistenej cesty a reťazí. 

Po ich prekonaní sa nám z jednej strany otvárajú výhľady na Veľký Rozsutec a z druhej strany rozplývajúca sa inverzia. Keďže bol začiatok októbra, z okolitých lesov bolo počuť ručiace jelene, čo tiež dotváralo atmošku.

Kochať sa nemôžeme veľmi dlho, pretože na to, že je október, predpoveď počasia nás varovala, že bude veľmi teplo, čo bolo cítiť už od rána. Dávame si krátky snack a po červenej značke zbiehame do sedla Medzirozsutce. Pokiaľ niekto bol na Malom Rozsutci, určite vie, že terén je celkom exponovaný a človek musí byť hlavne za rána, kedy sú kamene klzké, opatrný. Po prejdení najnáročnejšieho úseku sa už dostávame na lúku, ktorú prebehneme celkom rýchlo aj preto, že je plná turistov už o 8:00 ráno.

Po príjemnom behu, viac-menej po rovinke, nastáva ďalšie prudké stúpanie na Veľký Rozsutec, ale nie je už také exponované ako na Malý. V úvode stúpania sme sa zase zamotali, ale po chvíli sa nám podarilo nájsť červenú značku a rýchlym tempom šliapeme na vrch. Tam, kde sa dalo, sme bežali, tam kde nie, sme išli rýchlym tempom. „Ach, tie paličky by sa v takýchto stúpaniach hodili“. Obaja sa už ponárame do svojho tempa a priestor na zbytočné reči veľmi nie je. Prekvapivo rýchlo sme vybehali na Veľký Rozutec, na ktorom sme si dali dlhšiu prestávku a doplnili hladné bruchá avokádovými toastami. 

Slnko už naberá na sile, vzduch je čoraz teplejší a my usuduzujeme, že je čas vyraziť, keďže máme pred sebou ešte poriadny kus cesty. Nasleduje ďalšia exponovaná cesta dole, ktorá je ešte ťažšia ako z Malého Rozsutca. Počas kráčania sa zamýšľam nad  všetkými ľuďmi, ktorých v týchto miestach zasiahol blesk. Keď príde búrka, z Veľkého Rozsutca nie je kam utiecť a pri horúcom letnom počasí je v poobedňajších hodinách celkom risk vyraziť na vrchol. Pred prírodnými živlami som mal vždy obrovský rešpekt, preto obľubujem na túru vyraziť v skorých hodinách, aby som bol poobede už dole. Ak by som mal dať nejaké odporúčanie, najlepšia turistika je práve v septembri – októbri, kedy je počasie stabilné a aj výhľady a dohľadnosti sú oveľa lepšie ako v lete, ale späť k téme. 

Pomaly zbiehame do sedla Medziholie a po ceste stretávame pána s kroksami na nohách. Vravíme si, že je celkom odvážny, ísť v takejto obuvi hore. Nuž sto ľudí, sto chutí. Po chvíli prichádzame do sedla. Aj keď máme dosť vody, v tom teple sa nepije veľmi príjemne, preto hľadáme studený prameň, ktorý by mal byť asi o 100 metrov nižšie. Po chvíli hľadania sme ho našli, ale nejaký veľký prameň to teda nebol. Nazval by som to iba pramienok, ktorý ale poslúžil účelu a my sme si nabrali chladnú, čerstvú vodu, ktorá bola potrebná na ďalší vrchol - Stoh. 

Keďže budeme stúpať do kopca, nechceme jesť naše avokádové toasty, ale vyťahujeme prvé energetické gély a veríme, že nám dodajú silu na ďalší, pre nás nie veľmi príjemný, kopec. Prečo? Mnohokrát sme tu boli na turistike a vždy sme nadávali, že ten Stoh nemá konca, pretože sa tiahne veľmi dlho oproti jeho ostatným kolegom. Veľké stúpanie máme iba na začiatku a pomaly sa dostávame na chrbát Stohu, po ktorom sa dá relatívne pekne bežať, čo využívame a dobiehame stratené minúty. Na vrchol sme zabehli celkom rýchlo a vychutnali si pekné výhľady.

Hore si dávame menšiu prestávku, vyťahujeme avokádové toasty, dopĺňame magnézium a bežíme smerom dole. Kopec zo Stohu je veľmi šmykľavý a strmý a naše stehná a kolená dostávajú pekne zabrať („ach tie paličky“). 

Prvá kríza: Poludňový Grúň – Chleb

Po zbehnutí Stohu pokračujeme na Poludňový Grúň, ktorý vybehneme celkom rýchlo. Horúčava stúpa, a keďže patrím medzi tie typy ľudí, ktorý ju znášajú celkom zle, cestou na Chleb zažívam svoju prvú krízu. Nevládzem, začína ma bolieť hlava a doslova sa teším, kedy prídem k lanovke pod Chlebom a poriadne sa osviežim čapovanou kofolou. Každý z nás sa ponoril do vlastného tempa a Verča mi pomaličky uteká napred. Aj keď mám krízu a niekto ma predbehne, vždy ma to motivuje, aby som pridal. Pomaličky prebehneme vrcholy Stien (severný a južný vrchol) a Hromové. 

Výhľady si užívame čoraz menej, pozeráme na nohy, bežíme a už to nie je až také príjemné, ako na začiatku. Situáciu nezlepšuje ani blízkosť lanovky, s ktorou je spojená vyššia frekvencia ľudí. Behať sa stále dá, ale človek na sebe cíti mnoho pohľadov, plus si musí dávať pozor na každý krok. Úprimne, nečakali sme, že v októbri bude na hrebeni také množstvo ľudí. Čím ďalej sa blížime ku Chlebu, tým viac ľudí pribúda, preto ho iba prebehneme a dostávame sa k vrchnej stanici lanovky. 

Pre mňa to je doslova vykúpenie. Okamžite zbadám tabuľku WC a rýchlo utekám schladiť si hlavu k umývadlu, pretože som rozhorúčený. Po príjemnom „umývadlovom kúpeli“, ktorý bol pre mňa doslova vykúpením, mi príde na um doplniť si vodu z umývadla. Keď vyjdem von, vravím môj super nápad aj Verči. Tá sa začne smiať a hovorí, že  voda nie je pitná. „Čože?“ Keď sa obzriem, všade na dverách zbadám nápis nepitná voda. Nuž, ja som si to nevšimol, asi tá únava. Tej WC vody som vypil celkom dosť a v kútiku duše dúfam, že ma nepreženie. Nakoniec to dopadlo tak, že nám čerstvú, pitnú a hlavne chladenú vodu načapovali na chate. Vyťahujeme ďalšiu dávku avokádových toastov, konštatujeme, že sme cca v polovici trasy a vravíme si, že to už zvládneme.  Po doplnení energie a vody bežíme ďalej popod Veľký Kriváň, ktorý len obchádzame a pokračujeme smerom na ďalší vrchol Pekelník. Od týchto miest ľudí na ceste ubúda a beží sa oveľa lepšie. Keď sa obzrieme, uvedomíme si, akú diaľku sme už prešli. Verča usudzuje, že pre ňu prišiel čas na energetický gél s kofeínom, ktorý dokáže v kríze výrazne pomôcť. Ja si ho šetrím na neskoršiu chvíľu, aj keď pociťujem, že čoskoro príde druhá kríza. 

Prebehnutie Veľkého Kriváňa a druhá kríza

Pred Veľký Kriváňom som začínal cítiť nohy a Verča po posilnení kofeínom behala čoraz rýchlejšie, ale moje nohy ma prestávali poslúchať. Na vrchole Malého Kriváňa sme si museli dať dlhšiu pauzu, aby si svaly oddýchli. Následne smerujeme na vrch Suchý. Z Veľkého Kriváňa sa to zdá veľmi blízko, ale opak je pravdou. Nohy sú unavené, beží sa čoraz ťažšie a najhoršie je, že začínam chytať kŕče. Od tejto chvíle až po Suchý som zažil asi najhoršiu krízu celej trasy. Bolo veľmi teplo, žiadny vietor, bolela ma hlava, nohy... Vravím si, že to nedám. Mám ale na výber? Z hrebeňa musím pokračovať len ďalej. Aj ja volím „tajnú zbraň“ – gél s kofeínom a bežím ďalej. Veď predsa Verča už je niekde na Suchom. Kým som sa tam dotrepal, gél začal účinkovať a ja som sa pomaličky dostával do sveta živých. Verte či nie, extrémne mi to pomohlo. A to nie je žiadna reklama na gél od SIS, haha.

Nekonečný záver: Suchý – Nezbudská Lúčka

Po príchode na Suchý sa mi výrazne zlepšila nálada, ale keď som videl, koľko ešte musíme prebehnúť do Nezbudskej Lúčky, nebolo mi všetko jedno. Neviem, či to bolo únavou, ale zostup z tohto kopca bol extrémne náročný. Všade boli korene stromov, strmý a šmykľavý zráz. Naše kolená dostávali pekne zabrať a ku koncu sme boli radi, že sme zišli na relatívnu rovinku, po ktorej sa dalo zbehnúť aj na chatu pod Suchým. 

Po tomto zážitku nám telo doslova našepkávalo, aby sme si na chate dali polievku a pivo, ale rozum vravel opak. Pred nami bola ešte dlhá cesta do Nezbudskej Lúčky, preto sme usúdili, že sa najeme až dole a budeme bežať ďalej. Od chaty pod Suchým stretávame veľké množstvo cyklistov, čo nás prirodzene láka nasadnúť na bike a už sa iba zviezť dole. 

Navzájom sa motivujeme a pokračujeme ďalej po ceste, ktorá trvá len chvíľu. Po chvíli sa dostávame ku rázcestníku, od ktorého vedú do Nezbudskej Lúčky tri trasy. Keď to spätne píšem, asi najideálnejšia trasa pre naše unavené nohy bola zelená cyklotrasa, ale to sme v tej chvíli nedomysleli a pokračovali dole po červenej značke cez Plešel smerom na Starý hrad. Táto trasa bola pre unavené nohy veľmi náročná a museli sme si dávať dlhšie pauzy, aby sme to ustáli. Po nekonečnom „mordore“ sme zišli na asfaltovú cestu, pri ktorej sa objavil potok, čo som okamžite využil na schladenie. 

Zbierame v sebe posledné sily a prebehneme až do Nezbudskej Lúčky, v ktorej nás už čakal vopred objednaný taxík, ktorý nás zaviezol až ku kolibe  v Terchovej, kde sme mali zaparkované auto. Po príchode do reštiky si objednávame zaslúžené jedlo. Naplníme žalúdky a po hodine sedenia nám nohy extrémne zdreveneli a bol problém dokráčať k autu. Nasledovala cesta do LM a reálne sme prišli domov o 22:00, ciže celkom slušná šichta.

Záver

Každému odporúčam aspoň raz za život absolvovať nejakú dlhšiu trasu, na ktorej si miestami siahne na dno. Bolo to krásne a zároveň vyčerpávajúce, ale v konečnom dôsledku sme radi, že sme si mohli niečo také vyskúšať a získať skúsenosti s dlhším trailovým behom. Ak sa chceš ešte viac ponoriť do tohto nášho zážitku, zdokumentovali sme to aj tu:

Viktor Tóma