Dokonalý deň na pásoch, alebo čo tam hore hľadáme

Poznáte to asi všetci: po celotýždennom zhone v práci nechce sa na nič myslieť, a nie že ešte plánovať túru, obvolávať známych, organizovať výjazd... Ale krásne počasie nedá sedieť doma, zresetovať hlavu a ponamáhať telo sa priam žiada. Našťastie sú aj také dni, keď to ide akosi samo. Netreba sa ráno hnať na vlak či škrabať námrazu na aute, lebo partia už čaká... Vyskytne sa napríklad odvoz priamo k snehu, známi idú lyžovať. S malými deťmi, takže žiadne „za tmy“.



Pomaličky, v pohodičke, o deviatej z domu. Síce trochu nervozity pri hľadaní parkovania, ale to sa týka šoféra, nie vás. Aj detiská nech naháňa on, vy sa lúčite s poďakovaním a úsmevom. Už len chvíľa ruchu v stredisku, predrať sa cez davy pod vlekom, zniesť pár divných pohľadov, lebo sa líšite od stáda, vydržať nechápavé úškrny pri stúpaní popri vleku, aj vreštiacu hudbu z reprákov na stĺpoch, a potom...



...potom to príde. Ponor do ticha lesa, hluk za vami tíchne. Slnko svieti, teplota sa už šplhá nad nulu, ale nie protivne do spotenia. Zmrznutý firn akurát povoľuje, hľadáte cestu pomedzi buky a stúpate po hnedých očkách bukvíc vmrznutých do špinavobieleho podkladu.



Potom lúky. Natiahnutá ligotavá stopa ukazuje smer, prvé výhľady dozadu do kotliny, ďaleko vpravo podobný vychutnávač na pásoch, mávate na pozdrav, on odmáva, a zase ste len sám so sebou.



A znovu do lesa, už vyššie, tak pod pásmi ihličie. Trochu zvážnice, trochu chodníka. Ticho hustne, len pásy šramocú na zmrznutom firne a vtáky oklamané zubatým slnkom spievajú - prvý prísľub jari v strede februára.



Strminky a rovinky sa striedajú, nikam sa nenáhlite, stopa vás vedie. Ani neviete ako, a už sa črtá holý vrchol medzi stromami. Modrobiely svet, lemovaný tmavou zeleňou smrekov. Smerovník, ale jeho čísla sú mimo vás. Ste na hrebeni, váš dnešný cieľ vidno na obzore, viete kedy tam budete, poznáte to tu.



Krátke zjazdy na pásoch striedajú krátke výšľapy. V lese je snehu tak akurát, prikrýva napadané konáre. Je rovný, zmrznutý, neborí sa, stopu si položíte kam chcete.



Je tu pestro, miestami zavadzia hustá mladina, niekde zarastená rúbaň, ale vždy je kade obchádzať. Zato môžete obdivovať početné umelecké diela.



Slnko presne za chrbtom príjemne hreje, v stúpaniach to začína lepiť, ale v zjazdoch sa sneh z pásov stratí. Vzduch vonia predčasnou jarou, nikde ani živáčka, len všakovaké stopy po turistoch okolo vás. Cudzích aj tých miestnych.



Mozaika hrebeňových rúbaní, lúk a lesov končí a krajina sa definitívne otvára, ste na holiach. Znovu ďaleké výhľady. Sneh sa ligoce, pofukuje vánok, cieľ sa blíži, vidíte ho ako pruhovaný, červeno-biely výkričník na obzore.



Široký chodník cez vrcholovú lesotundru, stretáte prvých ľudí. Spoza blízkeho horizontu vykukujú farební draci - ako keby si vás chceli nenápadne obzerať a nemôžu tomu odolať, ale hanbia sa...



Posledný vrchol, odtiaľto už len z kopca. S vetrom o preteky, v ústrety lesu, na chvíľu ruch ďalšieho lyžiarskeho strediska, len preskočiť cestu a ľadovými serpentínami sa rútite do doliny, pomedzi popoludňajších výletníkov. Autobus do mesta chodí často, neriešite ak utečie pred nosom. Pretože už J. A. Komenský vedel, že „Všelijaké kvaltování toliko pro hovada dobré jest.“



Poznáte to asi všetci... Mohlo sa to udiať všade, kde to máte radi. Napríklad medzi Valčianskou dolinou, Hnilickou Kýčerou a Martinskými hoľami.

Rišo Pouš