Hrebeňovka Veľkej Fatry – najdlhší variant

Keď sa pozrieme na mapu Veľkej Fatry, najsevernejším bodom hrebeňa na turistických značkách je Kopa nad Kraľovanmi  (ak samozrejme nerátame Šípsku Fatru za Váhom). Najjužnejším zas Japeň nad Dolným Harmancom.  Ale z Japeňa ešte ďalej na juh pokračuje hrebeň cez Čabraď (769m) až do Uľanky, priamo k sútoku Starohorského a Harmaneckého potoka. A malo by sa to dať prejsť – aspoň podľa mapy lesných ciest Národného lesníckeho centra. Síce po zvážniciach, ale tu ide o myšlienku, nie o krásu. Chcem si aj preveriť, či by sa to dalo v zime na lyžiach.  Inak tie lesné cesty medzi Harmancom a Starými Horami sú vysoko bajkpozitívne a sú z nich pekné výhľady.

Takže štartujem o pol siedmej ráno na konečnej MHD v Uľanke. Len pár stoviek metrov za odbočkou na Šturec vchádza do lesa nenápadná (a riadne rozbitá) zvážnica – na milimeter presne na tom najjužnejšom bode. Dve serpentíny, črieda diviakov a stojím na okraji rúbane na hrebeni. Odtiaľto to bude pár minút prebíjania sa cez lieskovú húštinu, malinčie a žihľavu, lebo sa potrebujem dostať vyššie na ďalšiu zvážnicu. Chodník, ktorý k nej má odtiaľto viesť, takmer neexistuje. Ale darí sa, netrvá to ani 15 minút.

Odteraz je to pohodlné, po lesnej ceste traverzom ponad Harmaneckú dolinu až pod Japeň. Na lúke pod vysielačom sa napájam na zelenú. Strmo hore kosienkami, ktoré už dávno nik nekosil, tráva je nad kolená. Takže po Predný Japeň mám tenisky perfektne opraté a dobre v nich čvachtá. Ale dnes bude hic, nevadí :-)

O pol deviatej zapadávam do lesa medzi Japeňom a Úplazom, je to morda: preliezačky. Tu by v zime museli byť dva metre snehu, aby sa to dalo na lyžiach...

Pred Úplazom z lesa rovno do lúčneho kontrastu hôľnej Fatry: výhľady do ďaleka, vpravo vpredu dominuje Krížna. Nejdem poslušne po značke k prameňu na Kráľovej studni, ale skracujem popri kosodrevine (veď keď ovce môžu...) a napájam sa na červenú, tak v polovici cesty na Krížnu. Veď hrebeňovka, nie traverzovka :-)

Začína najkrajšia časť hrebeňa. Ale aj najbehateľnejšia, to potrebujem, aby som do tmy došiel... Krížna (9:30), Frčkov, Ostredok, Suchý vrch, Koniarky – ubieha to rýchlo. Zrazu vidím, že tu nepobehujem sám – predo mnou známa silueta, pridám plyn a... Vika, a ty čo tu? O kus ďalej Jaro, o ďalší kus Ivan: tu sa poctivo trénuje na Malofatranskú stovku! (...a sme aj rozmýšľali či ti nezavolať, či sa nepridáš...) Zo Starých Hôr do Ružomberka. Po Ploskú mám spoločnosť, škoda že už tam sa naše cesty rozídu. Hore je na pláne krátka pauza, tak sa pridám a cucám sladké mliečko z tuby. Pred desiatou sa už spúšťam pod Borišov dotankovať vodu do hrbu. Lebo začína zhora poriadne vyprážať. Začínam sa tešiť do tieňa lesa, aj keď viem, že medzi Javorinou a Kľakom to bude drsssssné.

Šoproň a Javorina: posledné lúky a prvé strmé svahy, potom to začína. Tieň je výhoda, vetrík tiež, ale tie strminy sú nebehateľné. Do toho množstvo popadaných stromov, niekde treba aj značku hľadať na vývratiskách. A keď sa netreba dívať pod nohy, treba dávať pozor na oči – chodník je miestami dobre zarastený. Za mokra klasická „autoumyvárka“.

Dve hodiny mi to trvá spod Borišova pod Jarabinú a voda mi zase začína dochádzať, teplo je fest! Horšie ale je, že aj telu dáko začína dochádzať... Ešte že je pod Jarabinou pramienok, tak ho rovno využívam na „obednú prestávku“. Už som „v procese“ sedem hodín.

Za Jarabinou si pre zmenu chvíľu „užívam“ traktorom rozrytý priesek, tu už to čistia. Cestou na Kľak dokonca okrem traktoristu stretám zo päť turistov, čo sú na tento úsek poriadne davy :-) Ešte strmo dole z Kľaku a Chládkového a dostávam sa konečne do príjemnejšieho prostredia. Pestrá lúčno-lesná krajinka nolčovských holí s menšími prevýšeniami a pekným chodníkom je pre beh aj bajk vysoko vhodná. Ale už nebežím. Som rád, že sa hýbem a jeden vlak nestihnem, k ďalšiemu mám časúú dooosť. Ale možnosťou po tretíkrát naplniť vak na napájadlách nepohrdnem.

O piatej volám zo zadrôtovaného Ľubochnianskeho sedla „mojej partii“, či už dobojovali – počujem len provokatívne štrnganie pohárov, a že mi vôbec nezávidia. Tak im treba, ja si užijem posledný mordor na Kopu. Smerovník píše 2:15, som taký ubitý, že hádam to dám v tom čase...

Idem. Najskôr trocha príjemného lesa, potom pekná lúka, na rozmaznanie. Ale potom to prichádza. Vchod do ďalšieho lesa nevidno a keď ho konečne intuitívne trafím (dlho som tu nebol), za odmenu sa predo mňa postaví skoro stena. Keď sa sklon zmierni, zas popadané stromy. A keď nie tie, tak bordel po ťažbe, ufff. Si to užívam... Na križovatke zvážnic jediná červená, ktorá ma posiela do lesa, ale za ňou nič – ani chodník! Ale predsa - provizórny, takmer neviditeľný priesek húštinou, do ktorého ma vedú ružové čiarky na stromoch. Verím im teda – našťastie ma po niekoľkých minútach vyvádzajú na červenú, ktorá od tej križovatky išla pôvodne po zvážnici smerom doľava a z nejakého jej miesta odbočovala do výstupu doprava. Ale zvážnica bola vynovená, ta pošlo značkovanie že?

V záverečnom úseku mám už ozaj dosť – je to pekne po spádnici, sťaby nekonečné, ale keď cez hradbu lesa začína presvitať svetlo, to už viem, že sa blížim k „podvrcholovej“ lúke a odtiaľ je to už blízko. O pol siedmej (po 12 hodinách) teda zapisujem do vrcholovej knihy tento „strašný“ výkon, cucám druhé sladké mlieko a nechce sa mi vstať. Lebo telo je polomŕtve a do vlaku stále času dosť. Čakajú ma skoro dve hodiny prechádzky. Okrem horného úseku (pekným lesom a okrajom tej lúky – tu je jediný výhľad z Kopy, na juh, na celú Veľkú Fatru) je to exkurzia po všetkých možných typoch zvážnic. Až dole do Krpelian. Rozdiel oproti ránu: namiesto lesných obyvateľov stretám len „obyvateľov“ tých zvážnic.

Pre záujemcov – hrebeňová sranda medzi Uľankou a Kopou má takto asi  55km a turisticky by mala trvať asi 20 hodín. S orientáciou problémy nie sú (aspoň v neznačených úsekoch na začiatku, zato na značke v rúbaniskách niekde aj hej, ale minimálne). Problém je skôr s tými preliezkami - uvidím, či sa na toto odhodlám aj v zime na pásoch... Ale ak, isto pôjdem opačne. Aj tak to bude hardcore. Viac povedia fotky.

Rišo Pouš