Kriváne malofatranské: na pásoch, na pohodu

Predpoveď hovorila, že azúrové počasie už dlho nevydrží a samozrejme pokazí sa už cez víkend. Takže piatok = dovolenka a hybaaaj domov svahy čmárať. Šesť dní po „celodennej túre“ na hrebeni Nízkych Tatier to chcelo začať opatrne, či sa už nohy spamätali. Tak som sa vybral opáčiť Malý fatranský Kriváň zo Sučianskej doliny. Myšlienka znela: hore po nedávno obnovenej modrej značke, hádam v lese toľko snehu bude, dole zbehnem po ceste. Výhoda = požičané auto, čiže žiadne naháňanie miestnych spojov. Tu by to aj tak nepomohlo, zapnúť sa do lyží je možné až poriadne vysoko nad Sučanmi, v doline pri chatách.

Začiatok (zvážnica pomedzi chaty a ešte nejaké stovky metrov vyššie) bol už dosť tragický, pár cm zamrznutého firnu bolo vylepšených blatom, ktoré tu len nedávno porozhadzoval traktor. Na niektorých miestach už o pár dní môže byť dokonca problém, kade prejsť:

Ale toto miesto na fotke nebolo zas až také typické a rýchlo sa to zlepšilo, aj stopa bola komfortne natiahnutá. Lenže sú to všetko južné svahy, stačí trocha teplého dažďa a bude po zime... Zatiaľ však stále dobre, ráno primrznutô, ale nepodklzuje. Nad hlavou čím vyššie, tým modrejšia obloha. Lesné ticho rušil len rachot lyží na zmrznutom firne a práskanie zo strelnice. Z rúbaniska sa otvoril prvý pohľad na hrebeň (Suchý, Stratenec, Biele skaly):

Na Drgovej križovatka ciest, chodníkov a všade naťahané stopy, dostal som na výber z troch smerov. Zvolil som zlatú strednú cestu, teda stále priamo hore po modrej, lesným chodníkom. Zatiaľ žiadne obchádzkové zvážnice, tie poslúžia na cestu nazad:

Ešte kúsok strmšie lesom, kde bolo treba aj trochu „pocikcakovať“ a ocitol som sa na prvom „Chvalabohu“, kde sa stúpanie pekne zlomilo. O chvíľu som už míňal „skriňu z vetriesky“ na Veľkej Kráľovej a výstup začal byť čoraz príjemnejší, s miernejším sklonom. To som dnes potreboval:

Aj ďalší úsek bol komfortný: tvrdý, udupaný a ulyžovaný podklad spestrili ešte stopy od skútra. O zrenovovanom chodníku svedčia aj nové tabuľky: páčilo sa mi, že sezónna uzávera chodníka bola aj zdôvodnená. Tak to má byť, nech ľudia vedia, prečo sem niekedy nesmú. Pri chate Vendovka som sa začal vynárať z lesa a už som tušil, že dnes sa dovolenku oplatilo vziať:

Otvorila sa panoráma Malého Kriváňa a jeho južnej rázsochy, priamo predo mnou:

Na ľavej strane dominovala západná časť hrebeňa od Magury až po Stratenec, zvyšok zacláňala Meškalka:

Netrvalo dlho a bol som hore pri obelisku. Trocha jedovatého vetríka od západu neuškodilo, v takom počasí sa oplatilo trochu sa povrtieť a poobzerať, zvlášť keď sa človek nemusel nikam ponáhľať a pozerať furt na hodinky. Najkrajšie to bolo smerom na východ:

Hlavne sa ale otvoril pohľad do kotla južne pod hrebeňom, medzi oboma Kriváňmi. Tam som čakal príjemnejšie jazdenie, lebo na hrebeni to bolo sfúkané a ľadové. Lyžovačka smerom pod Pekelník (a jeho južné rebro) bola ešte hrkotavá, po tvrdom JV svahu, ktorý bol spestrený „vyfrézovanými“ snehovými doskami. Dole v jame, na začiatku potoka a stúpania pod Veľký Kriváň, našlo sa ideálne miestečko na nalepenie aj najedenie:

Na hrebeň som sa vybral najprv po tom rebre Pekelníka, potom traverzom strmého, na juh otočeného svahu. Poriadne lavinózneho – vo väčšine prípadov. Teraz tu bolo tak málo snehu, že padať ozaj nemalo čo, dokonca bolo treba kľučkovať pomedzi fľaky trávy. Predo mnou ako na dlani panoráma Kriváňa aj s jeho západnými žľabmi - ten vľavo (najbližšie k hrebeňu) bude môj:

Až na vrchol VFK som nakoniec ani nešiel, príliš do skál to už bolo vydraté a pomedzi skaly ľadové. Zato lyžovačka dole žliabkom bola to najlepšie, čo sa mi túto sezónu podarilo. Tvrdá doska a na nej zo päť cenťákov odtopeného riedkeho firnu. Rovný a najmä rovnorodý povrch, nekonečné oblúčiky takmer bez námahy:

Pôvodne som chcel skúsiť zlyžovať aj nižšie, ponad potok až dole na zvážnicu a nazad na Malý Kriváň vystúpiť podobnou susednou potočnou muldou, ale rozmyslel som si, keď spod snehu začal vykúkať potok už v hornej časti muldy. Predsa len, snehu je príliš málo. Namiesto toho som sa prehupol cez terasu, kade som už predtým stúpal (na ceste z Malého k Veľkému Kriváňu), užil som si ešte zopár „jarných“ firnových oblúčikov do jamy kde som "obedoval" a začal som záverečný výšľap nazad na Malý Kriváň. V závere zase traverzom jeho južného svahu, ktorý bol oveľa príjemnejší (mäkší) ako vyfúkaný a ľadový hrebeň:

Čakala ma (dúfal som) zas príjemná lyžovačka žľabom, smerom na západ pod Meškalku. Tú som chcel potom obísť zo severu a západu, zlyžovať rovno na zvážnicu a po tej sa došmýkať až dole do doliny. Ale som stretol dvoch domácich „znalcov terénu“ a keďže im to nevadilo (dúfam), zavesil som sa za nich ako kliešť a zdola spod žľabu som to s nimi ešte potiahol hore na Meškalku (Vďaka chlapi!):

A že to spod Vendovky  bude dobrá lyžovačka lesom do doliny, že vraj sa mi netreba trepať obchádzkami po zvážniciach. Reku dobre, aspoň spoznám nové trasy... No ale že to bude v tejto snehovej biede z Meškalky k Vendovke, ale najmä od Vendovky rúbaňami dole do doliny taká parádna jazda, to som si predtým nevedel ani predstaviť. Síce už v ťažkom, ale riedkom snehu, síce sa v lese spod lyží sem-tam ozval dáky ten konár, ale dalo sa:

Nakoniec už len svižne dolu po zamrznutej ceste dolinou, až k autu pri chatách, aj keď miestami už bol problém s fľakmi asfaltu a špinou na drevoskladoch. Ale že až taký parádny deň to bude, to som na začiatku ozaj nedúfal.

Rišo Pouš