Pod hrebeňom Martinských holí alebo nedeľa na domácom ihrisku

V nedeľu mávam problém, popoludní musím utekať za prácou. Ale čo keď vyjde počasie a nie som totálne odrovnaný po sobote a chuť je? Domáce ihrisko to istí, aby som sa domov nemusel vracať cez pol Slovenska. Len v týchto snehovo biednych časoch sa treba zmieriť s dupaním po blate na úvod a na záver.

Snehy šliapateľné sú vo Fatrách teraz tak od 900 m vyššie. Takže najlepšia možnosť pre mňa dnes je emhádé z Martina na Stráne - a tam lyže na batoh. Ráno ešte jesto chuti dosť, tak direkt hore po skratkách, až k delu. Aj preto, že na serpentínach buď blato alebo ľad. Strmina skratkami prevažne suchá. Utešujem sa aspoň tunajším špecifikom, že zlyžovať sa bude dať hádam aj pod delo. Serpentíny sú udupané zástupmi turistov, stačí málo snehu.

Od dela už ale komfort, hore aj dole. Len opatrne cez asfaltku, posýpajú štrkom. A v strmšej mladine nad cestou stopa vyleštená až do ľadu. V stredisku samozrejme zákaz chodiť po zjazdovke (málokto rešpektuje a nik nekontroluje, pokiaľ viem). Tak zaliezam doľava do starého výseku, ktorý sme kedysi čistili pre novú lanovku. V polovici 90. rokov, hehehe...

Trochu vyššie krížom cez plnú pistu - je to trochu adrenalín, ako krížom cez diaľnicu :-) Popod sedačku a zošup „do céčka“ už v pohode. Rozmýšľam, ako dlho som tu nebol, lebo to stádo chát tu predtým nebolo.

Ešte krížom cez vlek a som v tichu krásne zasneženého lesa. Stopa na „starú slalomku“ preleštená parádne. Vidno ako sa časy menia – kedysi sme ju leštili zo slalomky smerom dole k vleku, dnes je tu akosi viac stôp od vleku smerom hore :-)

Slalomka je zarastajúci svah, strmý ako ďas, doteraz výborný prašanový frírajd, keď napadá poriadna perina. Teraz je rozlyžovaná a vďaka zmenám teploty deň/noc aj kôry a mokroty a proste na prd sneh. Nedivím sa, minulú sobotu som to tu sledoval spod Minčola. Tak cikcakujem, veľmi sa to neborí, aspoň to. Ale sem už dnes nepáchnem.

Nad lesom južný fujak, tak skúšam traverzovať popod hrebeň na sever. Ale tak hnusne sa začínam prepadať do čučoriedok, že to radšej otáčam. Krásne vidno, že je to pod nohami bez základu, aj keď to vyzerá krásne bielo.

Vyššie medzi stromami ale už parádne koľajnice – obchvat vysielača od hornej stanice „céčka“ k smerovníku „Pod Krížavou“. Tak, som na hrebeni – ako prvý skúsim západ, po zelenej na Skalku. Ale víchor taký že ažžžž a všetko také ľadové a zlízané, že sa mi rýchlo odnechce a otáčam nazad. Hrebeňová „diaľnica“ je poriadne frekventovaná, ale šmýkať sa po rovine smerom k Minčolu a uhýbať na každých pár metroch sa mi dnes nechce.

Preto odliepam a po krátkom zošupe na Šíravy hneď za lesom točím doprava, do „dvojčaťa“ starej slalomky. A čuduj sa svet, parádna lyžovačka. Hore po ufúkaných doskách, nižšie po trochu ťažšom, kyprom snehu, dokonca aj úplne dole pri potoku sa dá vyšantiť, nebolo tu veľa ľudí. Pre úspech predstavenia si dávam reprízu, ale po druhej strane svahu. Ešte lepšie.

Ešte by sa dalo aj chcelo, ale už čas tlačí, tak len nazad na hrebeň, obchvatom vysielača k hornému koncu „céčka“ a daváj dole na bus. Najväčší problém je samozrejme dostať sa na serpentíny po asfaltke. Okolo obeda už voda po nej tečie, posyp zuby cerí, ešte že sa kadejako poza mantinely dá. Po to delo a vari ešte serpentínku – dve nižšie pohoda, potom už pešovačka po vode, ľade, blate, no všeeetko ako v apríli. Ešte že nad zastávkou tečie na cestu z rúry voda, do busu skáčem skoro čistý :-)

Rišo Pouš