Ranné pobehanie po holiach - tých martinských

Nadišli začiatkom augusta konečne tie pravé letné dni: horúce a lenivé, prežiarené a pomalé. Aj telo je nejaké lenivé a pomalé, aj keď hlave sa pobehávať celkom chce. Nóóó, ale zas nie v takom hice ako sa chystá. Skoré ráno, ešte sivé, nezobudené, je preto na to ako stvorené. Pred nástupom do práce osoží pár hodín v prírode a príjemnom chládku. A treba aj nabrať nejaké tie výškové metre, nie len sa po rovinkách šuchtať. Preto beriem prvý ranný autobus, ktorý stúpa na Bystričku - pred konečnou už sa v ňom veziem sám. Na cestu ešte nesvieti slnko, len zhora dohliadajú sivo-oranžové baránky.

Táák, Bystrička – Lázky, autobus je preč, žltá šípka jasne udáva smer. Pomedzi posledné domy a prvé chaty jemne stúpa šotolinová cesta krovinatým tunelom. Dobrá na rozdýchanie, rozbehanie, rozjímanie. Hej, aj to sa dá – mozog ešte funguje a cesta je chatármi ujazdená, netreba sa moc pod nohy dívať.

Za chrbtom sa vyvalila spod horizontu Veľkej Fatry žeravá guľa a do medzier v zelenej hradbe popri ceste vypaľuje jasné svetelné znamenia, že deň sa začína. Les, alebo skôr krovie okolo je sýtozeleno-neskutočnesýtooranžové.

Krížom cez „tankovú cestu“ a hop do ozajstného lesa. Príslopský potok zatiaľ som len nezreteľne počul, teraz ho už aj zreteľne vidím, pri jeho križovaní. Posledná voda na dlho, tak pár hrstí osvieženia dobre padne, do úst aj za krk aj na hlavu.

Predstieranie behu prestáva mať zmysel, chodník sa šplhá stále strmšie. Svetelné znamenia sú početnejšie, ale blednú zo svojej ohnivej sýtosti. Deň sa definitívne začal, aj naberanie poriadnych výškových metrov.

Les je voňavý, rozčvirikaný a telo si v ňom pomaly nachádza svoj rytmus, krok a dych. Spádnica nedá vydýchnuť, zvážnica strieda zvážnicu, našťastie je pod nohami tak akurát: ani prašno, ani blatno. A na konci toho všetkého chata a spravodlivo oddychujúci domorodý obyvateľ. Bežný, zato ale prísne chránený druh:

Len vďaka jeho usilovnej práci mám sem tam výhľady: doprava, doľava cez medzery v lesných stenách, široké na výšku dospelého stromu. Žeby náhoda, alebo tak predpis káže? Ako tu, ku Končiaru na druhej strane doliny Bystrička:

No ale už to dlho netrvá a pod nohy mi skáču prvé čučoriedky. A že ich je naokolo! Aj nad hlavou sa to otvára a o chvíľu aj prvé skalky zavadzajú v ceste, treba po nich poskákať. Z nich sa výhľad rozširuje najmä na juh, kde obzory stráži nezameniteľný Kľak.

Pomaly sa to pred očami otvára definitívne, stromy ustupujú, krčia sa, ako by sa hanbili, že si tak vysoko ešte dovolia rásť. Okolie je ako mäkká, zelená perina. To sú Humience a začínajú tie pravé hôľne pôžitky. A začína jemne prefukovať – už bolo načase, lebo v závetrí hmyzáci útočia!

Chodník sa kľukatí hoľami, doslova ako had: aj hnedý je v zelenej tráve, aj úzky je dosť, musím vyberať miesta kam stúpiť. Niekedy len na jednu nohu vydupaný jarok, ale nohy sa rozbiehajú od radosti, že je tu zas behateľný sklon.

Barance zhora stále dohliadajú, len sa prestali červenať a viac sa podobajú svojim príbuzným dole medzi čučoriedkami. Napadá mi, že keď sa tu tie ovce pasú na tých čučoriedkach, čo bude asi výsledok? Žeby Milka schokolade?

Oproti schádza partia, mám dojem, že už je koniec čučoriedkam pod Humiencami. Vidlica: pred vstupom do kráľovstva kosodreviny prestupujem na červenú. Chvíľu rozmýšľam nad krátkou zachádzkou na Veterné, ale kľučkovania bolo dosť, nohy chcú bežať. Aj tak budú ešte musieť vydržať zo dve preliezačky – predieračky kosovkou, lebo mláky roztiahnuté cez celý chodník tu nikdy nevysychajú.

A potom už vysielače, stanovači, vleky, autá, oberači... No proste dotyk civilizácie na hornom konci asfaltu pod Krížavou. O siedmej ráno je tu dosť rušno, to je znak, že čučoriedky dozreli. Ale behá sa tu dobre, cesty širokéééé.

Zľava kosovka, sprava panelový plot, obchádzam vysielač a už len vietor sviští v kotviacich lanách vysoko nad hlavou. Potom sa kosodrevina na chvíľu nad hlavou zatvorí, taký hlboký a vymletý je jarok, ktorým vedie chodník.

Netrvá dlho, kosodrevina sa rozostupuje a zase je to beh čučoriedkovými plantážami. Míňam odbočku na Skalku a posledných zberačov, krátky šutrovitý zošup lesom a sú tu Šíravy. Alebo Zázrivá, ako kto chce.

Za Zázrivou už len lesom, hole skončili. Ale aj tu sa dobre kluská, párkrát sa to aj do lúky roztvorí. Zaujímavý chodník je na jednej takej čistinke, ako na násype – ktovie ako to tu vzniklo?

Ďalšia malá dilema v sedle Prašivé: dole po modrej či po žltej? Vyhráva žltá, nech to má symboliku, ako hore, tak aj dolu. K modrej by som aj tak musel cez Minčol preliezť, to sa mi už nechce. Po žltej sa aj lepšie zbieha – je to menej rozryté. A na začiatok príjemný traverz na Dlhú lúku:

Za Dlhou lúkou sa len obzriem, lebo inak oči pod nohy, slnko útočí priamo spredu, maskuje zákernosti podkladu. Ešte že les je smerom dole stále hustejší a tmavší. Ale aj teplota akosi rýchlo stúpa, tak studničkou nepohrdnem. Slabučká síce, ale zase pár hrstí vody do úst, na hlavu aj za krk poteší a pomôže:

Teplota ďalej stúpa, ale sklon klesá, gravitácii sa už nemusím brániť, ale jej pomáhať. Chodník vedie do civilizácie popri potoku, popri prvých chatách a posledných domoch.

Ale najmä po lúkach, ktoré sú už takto zrána rozpálené do biela. A ani lístok sa nepohne, poriadne sa teším do tieňa domova. Už len sa šťastne dostať cez hlavnú a na úplnej rovine popri Turci ma pred smrťou upečením zachraňuje hustý tieň storočných gaštanov.

Nebolo to dlhé, ale zato intenzívne a tak to má byť, niekedy. Tak už len sprcha, raňajky a nabitý pozitívnou energiou môžem nastúpiť do práce. Trochu neskôr ako obvykle, ale hádam mi bude odpustené, keď už som na dovolenke...

Rišo Pouš