Veľkofatranská magistrála alebo celebrita na výlete

20.09.2020
velkofatranska-magistrala-alebo-celebrita-na-vylete

Normálne sa aj trochu hanbím. Po Fatrách lietam od detstva, lebo je to moje domáce ihrisko, ale o nejakej veľkofatranskej magistrále som donedávna nemal ani šajn. Aj keď som ju už párkrát prešiel, celú aj po častiach, v každom ročnom období. Ale ozvala sa Julka, ktorá si zmyslela, že keď začala tou najdlhšou turistickou magistrálou, postupne pozbiera aj ostatné. Či s ňou pôjdem, keď som domáci. Takej cti sa mi dostalo, nehodnému! No a takto si to na mňa vymyslela: termín stanovila na 15.9., tretí deň po Ponitrianskej stovke. Isto preto, aby som cestou nevrčal, že ideme príliš pomaly, hehehe... Veď ja tiež, keď som v sobotu pod Tríbečom skapínal, mal som na mysli, ako budem v utorok skapínať vo Fatre. Tak som v pondelok rýchlo nakúpil ešte nejaké overené chemické životabudiče, keby bolo najhoršie. Utorok, sviatok = zlé spoje, tak spich na stanici vo Vrútkach už v pondelok večer, nejaké tie cestoviny a chmeľoviny v picérke, trochu pokecu a neveľa spánku, budík na tretiu a o pol piatej ráno už sme štartovali nohy v Ľubochni - pri smerovníku pred stanicou.

Internety ponúkajú 12 slovenských magistrál, táto je tretia najkratšia (43,8 km), ale zato poriadne zubatá (2238 m). Lenže to je z Krížnej do Ľubochne a Julka to vymyslela opačne - a  prevýšenie hneď vyskočilo na krásnych 3500 m. To už je šmakocinka nie len taká ledajaká - na tých kilometroch. Mne ako domorodcovi to akosi ani nedochádzalo, ale malokarpatskej ultracelebrite, ktorá nerada moc dlho a moc prudko do kopcov, to dosť vŕtalo v hlave. Bola to nakoniec jedna z „hlavných tém dňa“. Mne skôr vždy vŕtalo v hlave, prečo ide červená značka po tomto západnom, a nie po východnom hrebeni Veľkej Fatry. Ten je turistami obľúbenejší, krajinársky krajší a menej namáhavý. Naproti tomu kto chce zažiť poriadnu divočinu aj s úzkymi chodníkmi, preliezačkami a predieračkami, mieri skôr sem, na červenú. Vo Veľkej Fatre je vraj aj najväčšia koncentrácia pralesov a ich zvyškov na Slovensku.  

Tak sme teda začali, za totálnej tmy, a už som sa len triasol, aby som nás nezviedol do zlého smeru, lebo by mi bola ešte väčšia hanba. Podarilo by sa mi to dvakrát hneď v Ľubochni, ale Julkine múdre hodinky boli proti. Potom, v prudkom výstupe Korbeľkou na Kopu už som si radšej držal pár metrov náskok, aby som v tom bordeli hľadal smer. Lebo zaváľané je to tam teda poriadne, už zase. Ku prečistenej staršej kalamite pribudli po letných víchroch ďalšie preliezky, a že ich je... Skoro dve hodiny sme sa trápili, kým sme prišli ku krížu. Poriadna morda na úvod! Ale ten výhľad na prebúdzajúcu sa Oravu, ešte prikrytú sivou inverznou perinou, stál za to:

Prekľučkovali sme mladinou ku smerovníku a v rýchlych zbehoch do Ľubochnianskeho sedla som zistil, že dáko nestíham. Aha, sily vyrovnané. Mysleli sme si, že za brieždenia stretneme aj nejaké zvieratká, ale len jeden smutný poľovník sa vyskytol. Smutný asi z nás, lebo: „Nejako skoro idete, chcel som tam ísť, ale keď už ste vy prešli, tak nič“. Aj vábničku mal so sebou, tak ktovie, či to bol fakt jeleň, čo sa ozýval z druhej strany doliny... Lebo dáko nesmelo a potichu, sa mi zdalo. Bonusom cestou dole boli zase výhľady (aj keď zásadne cez rúbaniská) – na zadekovaný Liptov s vychádzajúcim slnkom na jednej strane a na čistý Turiec na druhej. Medzi nimi hmlopád, valiaci sa cez Ľubochnianske sedlo, aj s vlhkým vetrom a popŕchaním zo stromov.

V_sedle_zima,_vlhko,_vietor_nepríjemný,_ako_sa_hmly_z_Liptova_do_Turca_prehadzovali.

Zo sedla teda rýchlo preč, ale vlastne pomaly, lebo do druhého poriadneho stúpania. Očakávania smerom do Príslopu zneli: pretápiť sa strminou na lúky nolčovských holí, tam stretnúť aspoň nejakého dzivého zvera, poriadne dotankovať, lebo po Borišov už nebude kde a užiť si výhľady do Turca. Jediné to dotankovanie vyšlo poriadne. Zvery boli len domáce (bučiace) v Príslope a trápenie v strmine bolo poriadne a na výhľady nebol čas a tak...

Tak Kľak. Ale pred ním ešte Chládkové. Tretia, poriadne dlhá strmina, taká dvojdielna - a na jej konci poriadna divočina aj s „tunelom“ pod spadnutým stromom. Tak pekne pomaličky. Po desiatej, skoro šesť hodín po štarte, sme si nakrátko užili panorámy z vrcholu - najmä Turiec napravo, lebo Fatra stála priamo proti slnku. Prvá časť za nami – bola typická dlhými výstupmi, prekladanými tiež dlhými výhľadmi.

Odteraz až pod Borišov to bude iné, skoro celé v lese. Bude fajný tieň, lebo začína byť teplo. Ale vetrík tiež fajne dochladzuje. Profilovo je to séria kratších, ale výýýýýživne strmýýýých kopčekov, vrcholiacich Javorinou. Tak sa spúšťame dole a nasleduje najväčšia porcia hustej pralesnej divočiny. Čiže zase kľučkovanie, preliezanie, len pod Jarabinou kúsok širšej cesty. Už zarastá, takže už našťastie doťažili - hneď to tu vyzerá krajšie a kopec robí česť svojmu menu. Stretáme prvých ľudí, ale všetci sú pomalí, idú na ťažko. Nestíhajú žobrať autogramy, lebo my sme na ľahko, preto rýchli. Vo Svrčníckom sedle stan - tí v ňom dáko dlho spia, nie? Veď sa už zobednieva.

...do_preliezačkovej_divočiny_pod_Kľakom.

Po tom, ako Julka vyhlasuje Javorinu za najhnusnejší kopec dňa (lebo čas pokročil a nohy vädnú a je to zas dlho a zas prudko hore a človek v lese nevidí cieľ a...), už sa to vpredu konečne otvára do výhľadov preďalekých. Vetrík veje, muchy neotravujú, tak ešte Šoproň, pohľad dozadu (Javorina sa tam za seba fest hanbí, aká je hnusná) a o chvíľu sa na nás už smejú párky a kofola na chate pod Borišovom. Ale na Julku sa smejú aj davy lovcov autogramov (No, nemala si si dávať dole rúško moja, kvôli nejakým sprostým párkam.). Ťažký život celebrity.

Ešte pokecám s chatárom - svet je malý, spoločných známych dosť. Dotankujeme v umyvárke a utekáme pred fanúšikmi na Ploskú, aspoň sme tam skôr. Tiež je hnusne strmá, ale aspoň prehľadná. S otvorenými výhľadmi sa aj lepšie tipuje, ako dlho nám to ešte bude trvať. Už vieme, že na otočku z domu to nebude, lebo posledný bus nestíhame, tak Julka objednáva súkromný odvoz. Ešte že má v BB kde spať – no celebrita, tú všade radi vidia. Netreba sa nám hnať. Takže táto posledná, hôľna časť je už fakt za odmenu. Aj svetlo krásnie, blíži sa zlatá hodinka.

A tu už sa dá aj vedľa seba kráčať, takže konečne od šéfky akcie sem tam aj niečo počujem, nemusí mi opakovať ako blbému. Ani kopce už nie sú také strmé, aj keď prekračujeme najvyšší bod dňa. Za ním nasleduje už len „cieľová rovinka“. Cieľovú Krížnu ale vidíme už dlhšie, samozrejme. Netrvá to dlho a nasleduje povinná cieľová fotka, do ktorej som pozvaný aj ja, nehodný. Kočka, ktorú sme poprosili, sa snažila netváriť prekvapene, keď namiesto smartfónu dostala do rúk moju archaickú skrinku, dobre že nie z ebenového dreva a s čiernou plachtou cez hlavu. Ale dala to.

Aj my sme to dali. Za nejakých trinásť hodín či ako? No, to nie je až také dôležité. Dôležité bolo, že keď sme sa z predposledných síl dopotkýnali dole do Tureckej, krčmár prišiel na zavolanie krčmu otvoriť, aj keď bol už dávno preč. Stačilo spomenúť, od koho dostane autogram na stenu. Dobre padli tekutiny a pochutiny, kým sme čakali na súkromný taxík. To je zase tá príjemnejšia stránka života celebrity, rád som sa priživil. Potom vo vlaku cestou domov som si tiež pripadal ako celebrita - tie začudované pohľady okolosediacich... Alebo mi chceli niečo iné naznačiť?

Ripo, nehodný sprievodca celebrity

P.S.: Julkin pohľad na vec si môžete prečítať v jej "Denníku diaľkoplazky" TU .

 

Fotky Veľkofatranská magistrála alebo celebrita na výlete

Súvisiace články:

Diskusia

RE: Veľkofatranská magistrála alebo celebrita na výlete
miro 01.12.2020
Katova skala je v skutočnosti Majerova...

RE: Veľkofatranská magistrála alebo celebrita na výlete
Ripo 01.12.2020
Jeeeežkovy voči ja pako :-) Samozrejme, vďaka za opravu, už som to vymenil.

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Odporúčame vidieť

Partneri