Volebná sobota na pásoch a zmrdi na motorkách

Volebná sobota udrela a najlepšie, čo som mohol zvoliť, bolo testovanie nového lepidla na pásoch. Voľba padla na hrebeň Lúčanskej Fatry v okolí Martinských Holí. Lebo z domu to mám na skok a keby tá ohlasovaná víchrica na hrebeni príliš dotierala, je dosť možností, kam sa schovať: z hrebeňa dole vedie pár „frírajdových“ lúk.

Tak vyrážam od Partizánskej studničky: prví bojazlivejší šoféri tu nahadzujú reťaze cestou na Hole, ale miesto pre auto ešte je. Pekne po zvážnici na rozchodenie, smerom na Dlhú lúku (na žltú značku z Vrútok pod Minčol). Dá sa komfortne, snehu tak do 30cm, aj keď mu už voda zo spodku podrýva autoritu - na niekoľkých miestach, kde tečie cez cestu krížom.

Na žltú nedôjdem, lebo hneď na prvej zákrute ma zláka prešliapaná odbočka doľava hore – priesekom cez Prostredný grúň a po ďalšej zvážnici až k prameňom Zázrivej pod hrebeňom. Presne tam, odkiaľ zo Šírav klesá na východ najlepšia z „frírajdových zjazdoviek“. Pod nohami ľadový firn a na ňom pár cenťákov čerstvého, už vlhnúceho snehu, teplý front prichádza. Popri potoku paráda, hore lúkou na hrebeň cik cak pomedzi trčiace konáre. V strmom svahu sa strieda odfúkaná, prepadavá kôra a čerstvé naviate plochy. Do toho difúzne svetlo, ktoré to všetko znejasňuje, lyžovačka ma tu moc neláka.

Na hrebeni točím na juh, k vysielaču. Kosovka pri ňom ešte trčí spod snehu, treba trochu kľučkovať. Podobne aj ďalej, od Krížavy smerom na Vidlicu. Sneh je ale sadnutý, pevný, dobrý aj pre pešiakov. Aj ich tu je zopár, bežkárov oveľa viac. Pod hrebeňom na rajčianskej strane víchor veľmi neotravuje, ale lyžovačka v muldách nič moc – ťažký, hutný a aj tu už vlhnúci sneh, navyše prifarbený saharským prachom. Z hrebeňa sa ozýva rachot - nejakí zmrdi tam zúria na skútroch, ale miznú smerom na Hole, kým stihnem vyjsť hore.

Tak zas nazad na hrebeň a idem kuknúť na Veterné, tam ale duje ako sprosté - ako vždy. Stačí mi vidieť, že to tu nie je vylízané až na trávu a otáčam. Na tohoročnú biedu superluxus. S vetrom v chrbte nazad na Šíravy, skúsim zlyžovať tú lúku, ktorou som šiel hore.

Lyžovačka napodiv parádna, po prvých neistých oblúkoch zisťujem, že sa kôra neprepadáva, normálne až po zvážnicu sa to dá vychutnať! Tak už viem, že si to dám ešte raz.

Lebo treba ísť aj Minčol obzrieť. Takže konečne idem na tú žltú: po zvážnici, hore ďalšou lúkou a traverzom do sedla Prašivé. Na Minčol aj z Minčola komfortne na pásoch, zato pohľad cez sedlo Okopy k menšiemu Prednému Minčolu je strašný – vytopené do zvyškov ľadu, čučoriedia a šutrov. Ani tam nejdem, a to som chcel polyžovať aspoň k okraju lesa, po modrej smerom do Vrútok.

Tak nazad, komfortne po červenej na Šíravy. Prešľapávam si zaviatu stopu, keď vtom rachot - a partia zmrdov sa preženie okolo. Foťák teraz už pracuje a keď chytím signál, tak o chvíľu už aj polícia (dúfam). Prvý zmrd na skútri má aj telefónne číslo – takže doma už viem, že má chatu na Holiach, a že ešte aj ponúka výlety na skútri. Zjavne sa cíti nepostihnuteľný. No, uvidíme.

Rozryli to tu poriadne, ale o chvíľu už druhý raz lyžujem zo Šírav ku studničke. Keď sa dole prezúvam, z hrebeňa sa nesie rachot – zmrdi sa vracajú nazad na Hole. Dúfam, že dlho sa tešiť nebudú.

Rišo Pouš