Turiec

Hurá, jar už cítiť, už už uuuž tu bude! Dole na nížine ju už isto dofúkol južný vietor spolu s bocianmi pred týždňom, dvoma, ale tu vyššie v kotlinách sa ešte hanbí naplno prejaviť, ešte je to len také rozpačité predjarie. Noci ešte primrznuté, ale dni modré a slnko už má silu, aj vtáctvo už piští a vreští, každý deň hlasnejšie. A nevídali – po neviem akej dobe hlásia predpovede pekný celý víkend – to treba využiť! Ale napodiv, neťahá ma to na lyže, aj keď si viem predstaviť, koľko modrobielych fotiek zaplaví fejsbúky podvečer.

Tlaková níž so svojou víchricou a prívalmi snehu odtiahla od nás niekam k Čiernemu moru, ale na hrebeňoch ešte nejaké tie mraky nechala, aj jedovatý severáčik - v nárazoch mal dobiedzať vraj až šesťdesiatkou. Pri mínus desiatich by to nebola veľmi pohodovka, takže to chcelo vymyslieť jednoznačne nejakú jednosmerku, s vetrom do chrbta. A zároveň frekventovanú, lebo po sobote, strávenej brodením v snehu po kolená, už sa mi to v nedeľu opakovať moc nechcelo :-) Z dostupných možností teda vyhrala táto z nadpisu, tak som o ôsmej ráno pekne pešoval

Nespojiteľné do súvislej túry a nie veľmi typické ciele pre chlpaté lyže, však? Ale! Už druhý raz túto sezónu vyhlásená lavínová štvorka, k tomu na hrebeňoch orkán a snežilo husto stále, aj deň po takmer celoslovenskej snehovej kalamite. To ten víkend pekne začínal... Lenže telo sa samozrejme pýtalo von. Tu je práve výhoda ľahkého skialpového výstroja – do tých závalov snehu peši ani pomyslieť, aj na bežky či snežnice by toho čerstvého bolo veľa. Navyše kto nemá skialp v hlave zafixovaný len v podobe žľabov alebo oblúkov v prašane, ale

Ako sme si všetci minulý rok želali (pri netradičnom, „anticovidovom“ intervalovom štarte), tak sa to našťastie aj splnilo - takže najstarší a najdlhší slovenský silvestrovský beh vstúpil do ďalšej svojej štyridsiatky už konečne normálne, a dokonca s parádnou účasťou asi 160 bežcov. Vraj aj z väčších diaľok, ako je obvyklé, sa ľudkovia nahlasovali. A veľká väčšina z nich vopred – čo hlavne „Pana pšecedu“ isto hrialo pri srdci, lebo konečne vopred vedel, koľko bagetiek má ponatierať a koľko čaju navariť. Na druhej strane, možno n

Taký pekný názov to má, že „vianočná singularita“. Ale prečo sa to hnusné, depresívne, upršané, sychravé a kadejako inak nepríjemné počasie musí vyskytnúť vždy potom, ako napadne trochu snehu? Samozrejme už podľa názvu najradšej príde just vtedy, keď sú dni najkratšie, aby bola tma aj napoludnie (štatisticky sedem z desiatich rokov je to tak). A s ním aj chrípky, ako tento rok. Šťastné a usoplené, hehehe... Takže keď hneď na prvý sviatok vianočný konečne a dočasne vykuklo slnko (aj to len na kopcoch), od vianočných koláčov rozkysnuté a�

A keby len z jedného! Čo sme my turčianski pašienkári horší od Tatrancov? Zásadná informácia (pre cezpoľných, domáci výšľapisti vedia): hlavné malofatranské nástupné miesta z turčianskej strany - dá sa! Teda aspoň tie hlavné, na pohlavné nebol čas. Ale najprv nevyhnutný súhrn ostatných výčinov počasia: keď konečne nasnežilo, potom na to v piatok 16.12. napršalo a hneď to v noci aj zamrzlo. Našťastie ten hrboľatý ľad zároveň trochu pocukrovalo. Teploty ako na hojdačke, ale výsledok pozitívny, lebo na Martinské hole sa dá už od mostíka pod

Prvý novembrový deň, zhodou okolností sviatok takmer v strede pracovného týždňa a udrelo počasie typicky dušičkové, keď sa ráno v mlieku kúpe a celý deň nemá dosť, tak slnko k slovu takmer nepustí. Ale to v dolinách. Na kopcoch je tak, že tam treba ísť čím skôr, čím vyššie a čím dlhšie tam ostať. Teplo a azúrovo. Takže sa patrilo niekam vyraziť, niečo vymyslieť... Ale nechcelo sa ďaleko cestovať a vo vychytených lokalitách samozrejme plnka rodinná – každý správny rodič chcel určite využiť prázdniny a vyvenčiť ratolesti, kým sa

„Mávam rád tie ufúľané rána, keď nechce sa mi vstať, keď môžem dlhšie spať...“ Ale mávam ich rád trochu inak ako Elánisti – radšej si privstanem, aj keď je voľný deň ako nedávny „mariánsky“ štvrtok a pospať by sa dalo, zvlášť po vyčerpávajúcich predchádzajúcich dňoch. Ale aj také musia byť, aby sme si vážili tie dobré. A jeden taký práve začal. Síce mokrý, sivý, ozaj ufúľaný, veterný, ale teplý, na tričko. Predpoveď sľubovala prestávku medzi nočným a popoludňajším dažďom len s prehánkami a sem – tam aj so slniečkom

Na výročie SNP sa dusné a horúce počasie odporúčalo konečne „do preč“ a nastalo teplotne príjemné, aj keď podmračené ráno, zato s perspektívou vyjasňovania. Tak som tiež povstal a ušiel som do hôr, ako kedysi partizáni. Symbolicky vlakom do Skleného na juhu Turca - tam a v okolí je povstalecká história stále živá a jej tamojšia najznámejšia udalosť bola dokonca dlho zamlčiavaná, lebo nepasovala do ideologického profilu SNP. Ale teraz to bolo o inom: konečne po dlhšom čase na horskom bajku, lebo v horúčavách ma ťahá viac na asfalt. Vymysl

Menší najmä tvarom, lebo má so svojimi 104 km iba o nejakých 15 km menej ako ten klasický z Turca cez Vyšehrad, Bojnice, Zliechov, Čičmany, Fačkovské a Vríčanské sedlo nazad do Turca, ktorý miestni žiletkári aj pretekári poznajú isto dobre – z výjazdov a čiastočne aj z pretekov Slovenské Pyreneje (no tie už dlhšie neboli). Zreportovaný ho máme TU . Najmä cez víkendy tiché cesty, dobré asfalty a nie dlhé, zato výživné štyri kopčeky a v lete aj veľa tieňa. Jazdím ho už dlho, ale jeho možné skrátenie mi napadlo len asi tri roky dozadu, keď

Polohou stredná z trojice malofatranských chát z turčianskej strany, takisto obľúbená nielen medzi pešími, ale aj kolesovými výšľapistami. Máme tu na Vetromagu síce o nej už niečo (aj bajkové), aj tá cesta hore je viac – menej jasná, ale tak pre istotu... A pre skompletovanie trilógie. Zvyšné dva diely (Hole a Chleb) sú v odkazoch dole pod textom. A ako sa to všetko (a ešte niečo navyše) dá spojiť do jedného výjazdu, to ukazuje Imroman TU . Výjazd na bajku „na Maguru“ je z tých troch najkratší a asi aj najpríjemnejší – podľa Stravy 11,5

Sme znovu na severovýchode Turca, na úpätí Veľkej Fatry, v ústí Kantorskej doliny na okraji Turčianskej Štiavničky, pri altánku s minerálkou oproti révayovskému parku. V predošlom článku (odkaz dole) sme tu končili jednosmernú prechádzku zo Sklabinského Podzámku cez Katovu skalu, teraz miestne značenie (tie oranžové štvorčeky) využijeme naplno a okruhom obídeme všetky tunajšie pozoruhodnosti – teda Teplické serpentíny, Katovu skalu, Sklabinský hrad aj stáročné lipy pod ním. Je to tak na pár hodín pohodovej prechádzky, alebo na vychodenie nedeľn�

Kedysi som si povedal, že reporty už budem písať iba zo stoviek, no posledné dva víkendy som strávil na dvoch síce kratších ale o to výživnejších pretekoch. Dokopy to bolo niečo okolo 110 kilometrov a 7000 metrov prevýšenia, tak o tom sa už snáď oplatí niečo málo napísať. Nabehané som toho nemal veľa, no viac mi robilo starosti to prevýšenie. Ale veď všetci vieme, že najlepšie sa trénuje na pretekoch, tak prečo sa nerozbiť?! :) Ako prvá ma čakala Strečianska mašľa ( STRAVA ), ktorá sa týmto rokom prvý krát zaradila do Slovak Ultra Trail ligy,

Po roku pauzy kvôli „pliage“ sa najnáročnejšia (alebo najprevýšenejšia) slovenská stovka znovu prebrala k životu - a ako je u nej zvykom, dosť sa toho za ten čas pomenilo. Čo je ale najzaujímavejšie, takmer vôbec sa nezmenila trať, a aj tú maličičkú zmenu na konci nezapríčinili špekulácie a optimalizácie organizátorov – a to už je čo povedať! Ubudla vlastne len cieľová strminka. Chata Veronika totiž už neexistuje, namiesto nej sú tam rozostavané dajaké apartmány či čo.  Takže v podstate bola trať ukrátená o výškové aj dĺžkové metr

Máme tu na Vetromagu už direttisimu na Hole aj na Kľačiansku Maguru (odkazy dole pod textom a podrobnejšie na MTBIKERi TU ) a kto je frajer, môže si to dať všetko na jeden šup ako Imroman nejako takto . Tak do tretice všetko najťažšie. Lebo z troch známych turčianskych výjazdov k horským chatám v Malej Fatre je práve tento najnáročnejší. Ani nie tak kvôli sklonu (ten je na celej dĺžke cesty väčšinou príjemný), ale kvôli poriadnej hrboľatosti. A tých 14,5 km zdola od hlavnej (alebo 10 od Zajacovej) je tiež pekné, výživné číslo, hoci dosť podobn