Na Lysec a za Lysec

Som tak v piatok obzeral ten veľkofatranský Lysec z vlaku – a tá jeho podvrcholová hrana stále biela, napriek tomu, že je vystavená slnku a dni boli poriadne teplé... Tak som si povedal, že ho opáčim a zájdem aj dozadu, na lúky pod sedlom Žlebiny a pod Ostredkom, kam som sa už dlhšie chystal. Všetko pekne mimo rezervácie a národného parku, takže vrelo odporúčam, len musia byť podmienky. A tentokrát boli takmer famózne. Teplota málo pod nulou, na starom a poriadne premrznutom firne nový prášok, len oblaky to trochu kazili, aj keď boli vysoko: taká difúzka bola a veľké svetelné kontrasty. Ale to vadilo najviac foťáku.

V skratke asi tak, že sa stále dá komfortne na pásoch po poriadne vytvrdenej zjazdovke, prakticky od parkoviska pri chate Lysec. Vyššie v lesíkoch už pásy zadrhávajú o bukvice, nalámané konáriky a šišky a v traverzovej ceste pod Poľkou je to asi na dvoch miestach už len tak – tak úzke medzi svahom po pravej ruke a vytopeným fľakom po ľavej.

Lúky pod Poľkou, to je štrikovanie pomedzi hlohy a trnky, ale snehu aj miesta dosť, len radšej mimo stopy treba – vyšmýkaná je do ľadova. Potom záverečný hrebeň až na vrchol: aký dobrý vyzeral z toho vlaku, taký dobrý aj je.

Zjazdík po modrej značke do sedla Žlebiny výborný, lebo snehu aj v lesoch dosť a dalo sa pomedzi stromy pohodovo preštrikovať. Miestami sa aj pár normálnych oblúkov zadarilo. No a lúka pod sedlom, dole do Hornojasenskej doliny – jedna báseň! Normálne skoro prašan! Dal som si ju dvakrát :-)

Potom krátky zjazdík dole cestou popri potoku, tam je samozrejme snehu habadeeeej. Podobne ako v stúpaní po ďalšej ceste, smerom na lúky pod Ostredkom. Okolo chaty som sa len otočil, priesekom nad ňou som vyliezol až pod vrch Ostredka a tieto lúky som si tiež dal dvakrát, čo sa tam tak dobre lyžovalo. Prvý raz viac doprava, druhý raz viac doľava, na cestu, ktorou som prišiel.

A potom už nazad na Lysec. Kľučkovanie hore lesmi nad sedlom Žlebiny už nebolo také pohodlné ako smerom dole – tu je to typický skifatrizmus (strmé a zakonárené). Ale pásy zväčša držali – najlepšie tam, kde to nebolo polyžované.

Na vrchole plnka a v diaľkach zakalený vzduch, tak som sa nezdržoval a hrkotavo som lyžoval dole na Poľku. Tvrdo ako po pretekovej zjazdovke, len nie také rovné. Ale aspoň nie ľad.

A že sa mi nechcelo kľučkovať po firne pomedzi bodľač na lúke a po ľade pomedzi konáre a kamienky v traverze, povedal som si, že to skúsim viac sprava, cez lúku Jazovčie. Čiže neodbočiť pod Poľkou po žltej doľava, ale rúbať to priamo dole.

Na úvod to bola parádna lyžba dole lúkou, potom bolo treba preraziť cez les, ale našťastie snehu dosť a napravo od hustej mladiny je ešte dospelá (čiže dosť riedka) bučina. No a potom druhá parádna lyžba, až dole na cestu, ktorá ma mala traverzom odviesť nazad na značku.

Akurát z toho som bol prekvapený, že na prvých pár stovkách metrov bola totálne bez snehu! Ako aj les okolo – možno preto, že je to tu otočené na západ. Ale po bukovom lístí sa dobre išlo, viac ako 10 minút to netrvalo a potom už zas relatívny, aj keď zľadovatený komfort smerom na lúku nad zjazdovkou.

Pôvodne som chcel od hornej stanice vleku ešte odskočiť doľava - pozrieť na Medzijarky, či sa dá... Ale v tom lesíku je vždy málo snehu - ma rýchlo prešla chuť. Tak už len dole, škrípajúc a hrkotajúc. No, aj tak – na tie nedávne odmäky dobre bolo. Ale treba sa poponáhľať, ak neprisneží... Keby niekto chcel opakovať, hore je GPX.

Rišo Pouš