Okolo doliny Bystrička v Lúčanskej Fatre

Plán na upršanú nedeľu znel: tréning, strečing, gaučing. Ale po strečingu sa napriek predpovediam vonku nejako rozpeknelo, hneď ma začali mrle žrať. Vyraziť niekam ďalej, to už je neskoro. Zachraňuje to martinská MHD, o desiatej vyskakujem z busu na Bystričke, kam voľakedy aj tatíček Masaryk rád chodieval. Z „námestia“ vyrážam doľava, sprava sa vrátim - dám si koliečko cez hrebeň Lúčanskej Fatry, také zelenou prudko hore - žltou prudko dolu, s oddychom po hrebeňovej červenej medzi Hornou lúkou, Veterným a Vidlicou. Z prvých skoro dvoch hodín nie sú nohy ktovieako nadšené, lebo po rozcvičke popri lúke nasleduje diretissima po zvážniciach, riadne poznačených dažďami a ťažbou dreva. Hnedým zábalom nie sú nadšené ani moje boty. Turatínske sedlo, ešte jeden krátky strmší úsek a už len pohodový lesný chodník po bočnom hrebienku. Pekný singlík je to, dobre by sa šlo dole na bajku do sedla a odtiaľ už ide zvážnica. Vyskúšame niekedy... Stopy prezrádzajú, že smerom hore tu besnejú motorkári, šľak ich traf!

Pod hrebeňom kúsok, už na lúke, odbočujem doprava dolu, obzrieť „dva malofatranské hotely“, ako ich hrdo tituluje Turistická mapa. Ten väčší je zavretý, ale teráska poslúži pri obednom stolovaní. Susedný, síce menší, ale v kategórii Grand hotel, to je iná káva! Luxusný apartmán aj s domácim zvieratstvom na želanie, výborne vybavená reštaurácia s exotickou kuchyňou, v susedstve špičkové wellness centrum. Cena za nocľah - bezkonkurenčná! 

Ale treba ísť - takže o chvíľu už som pri smerovníku na hrebeni. Cestou sa ešte k chodníku pripája lesná cesta z juhu, z Trebostovskej doliny, hneď je jasné kade sa sem na bajku treba vydriapať. Raz som už výjazd sem hľadal, ale zdola a nenašiel som, budem musieť pozornejšie poskúmať.

Teraz ale najkrajšia časť dňa - cestička hôľnym hrebeňom a vrcholovým lesom na Veterné a Humience. Turiec napravo vysvietený slnkom, Rajecká dolina naľavo pod prehánkou, vietor nefúka, muchy moc neotravujú, teplota okolo 10 stupňov, na začiatok júna dobré nie? A nefúka ani na Veternom, čo sa rovná skoro zázraku. Vpredu vysielače svietia, vzadu Kľak... 

Ozaj, Kľak, a kde je? Pred chvíľou tam predsa ešte... No do kelu, ide to sem a kopce miznú jeden za druhým! Na Vidlici točím skoro do protismeru smerom na Humience a tú sivú stenu mám pred sebou čoraz bližšie. Našťastie ide cez hrebeň krížom, niekam nad Rajec, nejde priamo na mňa, zdá sa. Aj tak sa radšej nezdržujem a valím dolu. Pár postrehov do vrcholovej knihy, pár krokov dolu miernym svahom a cez skalku a potom už len prudké klesanie po spádnici, aj tu rozrytej po ťažbe a miestami spestrenej potokom. Zrýchľujem, prechádzam do behu, ako sa nado mnou stmieva a mrholenie silnie. Vynáram sa na Lázkach, priamo na konečnej a dokonca skorší autobus stíham ako som chcel. A dažďu som ušiel, pokropilo ma až neskôr v meste. Dobré to bolo celkom, tak na 6-7 hodín, len tie nepodarené prístupy na hrebeň po zvážniciach...

Rišo Pouš