Keď je cieľom cesta

„Mávam rád tie ufúľané rána, keď nechce sa mi vstať, keď môžem dlhšie spať...“ Ale mávam ich rád trochu inak ako Elánisti – radšej si privstanem, aj keď je voľný deň ako nedávny „mariánsky“ štvrtok a pospať by sa dalo, zvlášť po vyčerpávajúcich predchádzajúcich dňoch. Ale aj také musia byť, aby sme si vážili tie dobré. A jeden taký práve začal. Síce mokrý, sivý, ozaj ufúľaný, veterný, ale teplý, na tričko. Predpoveď sľubovala prestávku medzi nočným a popoludňajším dažďom len s prehánkami a sem – tam aj so slniečkom. Hubári sa už isto vyrojili.

Takéto dni mávam rád aj z iného dôvodu – netreba ich plánovať. Lebo zväčša je na pekný voľný deň niečo dopredu vymyslené, prípadne aj dohodnuté, treba stíhať spoje a plánovať trasu a... No tentokrát nie, tentokrát je cieľom cesta samotná. A na to stačí ráno sa zobudiť a vybehnúť, a na to stačia cesty za domom. A priznajme si a vážme si to, že si môžeme len tak vybehnúť, že nemusíme aj počas voľných dní makať niekde na panskom, že z väčšiny našich bydlísk to máme do prírody ozaj len na skok a nemusíme sa za trávou a čistým povetrím predierať cez miliónové betónové mraveniská:

Len tak vybehnúť, bez cieľa. Nedržať smer, tešiť sa na neznáme odbočky, rozhodovať sa na každej križovatke, vychutnávať čistý vzduch a hlboké nádychy, sústrediť sa len na limity vlastného tela a neriešiť tempo, rýchlosť, techniku došľapu, čas návratu... Cieľom je len cesta samotná, pohyb vpred. Po nej aj mimo nej, ak chcete. Lebo nevadí, ak ju načas opustíme alebo stratíme, stále sme predsa na ceste :-) A to nás teraz teší a len o to ide. Dvojnásobne, keď bežíme po svojej obľúbenej. Poznáte to:

Na ceste as vynárajú kadejaké paralely, je to ako v živote: raz sme hore, raz zase dole. A samozrejme nejde len o výškové metre. Aj na to je dobrá cesta bez cieľa. Možno len „zresetovať“ hlavu, ako to hovoria a robia viacerí, životom preťažení. Prísť na iné myšlienky, zatlačiť aspoň na čas do úzadia to zlé a nepríjemné a prebiť to krásou a pokojom, aký dokáže poskytnúť len príroda. Uvedomiť si, že ak prechádzame nie práve najpríjemnejším úsekom, na jeho konci vždy začína niečo oveľa krajšie:

Na ceste je to ako v spoločnosti. Rodíme sa aj umierame vraj sami, ale medzi tým stretáme na nejaký čas veľa rôznych bytostí. Niektoré sa len tak mihnú okolo, s niektorými je to spoločný beh na dlhú trať. Niektoré na nás kričia a niektoré sú také nenápadné, že ich význam doceníme, až keď odídu. Je to proste na tej ceste pestré, ale vždy je dobré, keď ju máme možnosť (aspoň na čas) s niekým zdieľať:

A ešte na jednu vec sú dobré cesty bez cieľa. Na jednoduchý kontakt s prírodou. Sme tak veľmi odprírodnení, že niektorí si už ani neuvedomujeme, že príroda je základ všetkého, pohyb je život a poznávanie je predpoklad vedomia, že nie chémia v tabletkách, betón, sklo a benzín, exkluzívne dovolenky a virtuálne zážitky, ale „to zelené“ tam vonku je naše prirodzené životné prostredie, bez ktorého sa nezaobídeme. Preto vybehnime, alebo vykročme čo najčastejšie, aby sme prírodu, pohyb a poznávanie spojili do jedného zážitku. Je jedno v akú hodinu, je jedno v akom oblečení, je jedno akým tempom. Hlavne preto, aby sme si uvedomili krehkosť nášho prirodzeného životného prostredia a pominuteľnosť jeho zdanlivej samozrejmosti a nemennosti. Aby sme si jeho cenu nemuseli naplno uvedomiť až vtedy, keď oň prídeme.

Rišo Pouš

P.S.: Že od toľkého bezcieľneho pobehovania začali blbnúť hodinky, to už je iná vec: